O ľavici v postsocialistickej Európe

Andrej Sablič

Inšpiráciou pre článok „Vyhlásenie HOMO SAPIENS“ mi bol článok „Staré psy novým kouskům nenaučíš - aneb psům psí smrt“ od Štěpána Kotrby v Britských listoch. Na oplátku by som chcel teoreticky vysvetliť, prečo KSČM či KSS nemožno transformovať.

Členskú základňu týchto strán netvoria ľudia vychovaný k tvorivému (revolučnému) prístupu ku spoločenskej formácii (socializmu), ale naopak ľudia vychovaný k jej obrane pred zmenou. Komunisti svojou politikou za socializmu boli jeho najkonzervatívnejšou zložkou (pravicou) a pre tento účel formovali aj metódy politického boja. Keď niekomu zachutí moc tak je ťažko ho tejto chuti zbaviť a tak i tieto strany sú schopne obetovať zmysel svojho boja v mene boja o získanie moci. Dôkazom toho je aj fakt, že KSČM nevstúpila do Strany európskej ľavice, pretože by sa musela vzdať obrany stalinizmu teda foriem boja a tak radšej sa nezapojí do diskusií o elementárnom poslaní ľavice a to je „hľadanie cesty k sociálne spravodlivej spoločnosti“. Za tejto situácie je otázne či vôbec má zmyslel považovať KSČM a KSS za ľavicové strany.

Ak zlanárim obrancov červených a postavím ich do útoku za zošívaných tak obranná schopnosť zošívaných sa výrazne zvýši, ale bude to na úkor útoku (pokroku), nuž a toho sme svedkami v celej postsocialistickej  Európe (zošívaní konzervatívci obsadili pravú (obranu) i ľavú (útok) stranu politického spektra.

Žijeme v dobe historických paradoxov a preto je dôležité aby sme ich dokázali objektívne oceniť. Mnohým sa budú zdať ďalšie slova nezmyslom ale faktom je, že v súčasnosti najľavicovejšou celebritou na svete je pápež   Ján Pavol II so svojou encyklikou CENTESIMUS ANNUS v ktorej konštatoval, že kapitalizmus nie je vhodné prostredie pre dnešného človeka. Žiaľ jeho ovečky toto jeho konštatovanie nepochopili a tak naďalej preplňujú konzervatívnu (pravú) časť politického spektra.

Samozrejme menej prekvapujúce budú myšlienkové pochody cirkvi a pápeža Jana Pavla II. pre tých ktorý poznajú históriu kresťanstva. Po druhej svetovej vojne a zvlášť za pontifikátu Jana Pavla II. sa kresťanstvo vracia k svojím koreňom a preto nezaškodí ak si niečo pripomenieme z jeho ranného obdobie, vtedy totiž bolo veľmi pokrokovým až revolučným hnutím.

Od tejto chvíle kresťanstvo sa začína podieľať na moci, likviduje svojich najpokrokovejších stúpencov a tvorivé smery v kresťanskom hnutí, začína sa konzervácia  myslenia a jeho transformácia na ochranu vládnej moci z čoho pramení historická príslušnosť dnešných kresťanských politických strán k pravici a konzervativizmu. Išlo historicky o podobný proces aký prebehol v KSSZ po nástupe Stalina k moci či v KSČ po februári 1948, teda likvidácia súkmeňovcov, ktorí by svojim tvorivým myslením mohli ohroziť vládnu moc. Nuž a k upevneniu moci smerovalo aj „tvorivé“ rozvíjanie vlastného učenia či už u kresťanov alebo komunistov.

Ešte raz úprimná vďaka za podnet.

Napísané pre Britské listy.

12. 7. 2004

Andrej Sablič, mailto:sablic@nextra.sk

Autor dáva povolenie šíriť tento text pod podmienkou, že nebude krátený a že bude publikovane toto oznámenie. (V prípade zverejnenia prosím o informáciu na e-mail adrese).