OBSAH:
1. Niečo sa deje – buďme pripravení
5. Začiatky organickej solidarity
6. Pohyb, ktorý už nemožno zastaviť
7. Ako sa rodilo Svetové sociálne fórum
Žijeme v kľúčovej epoche dejín, ktorá čiastočne pripomína hodnotové kvasenie pred Veľkou francúzskou revolúciou. Civilizačný projekt, ktorý založilo v 18. storočí osvietenstvo, sa vyčerpáva a nezadržateľne odumiera v bolestiach svojich nezamýšľaných dôsledkov.
Neoliberálna dogma, ktorá napriek svojim zjavným praktickým zlyhaniam ovláda takmer celý svet, dramatickým spôsobom mení základnú ideologickú paradigmu a hranice sociálneho konfliktu. Vzťah k tomuto fenoménu určuje novú líniu antagonizmov v spoločnosti. Zároveň prehodnocuje i postoj k tradičným formám politického členenia na ľavicu a pravicu, ktoré nadobudlo význam práve po revolučných zmenách roku 1789. Lenže kým neoliberalizmus relativizuje ciele tzv. novej ľavice a novej pravice vytváraním ideologického konsenzu, opozícia voči nemu vyzdvihuje komplikovanejšiu identifikáciu záujmov. Je nesmierne dôležité pochopiť význam a smerovanie spoločenských pohybov, ktoré verejnosť začala vnímať najmä od masovej demonštrácie voči globálnemu kapitalizmu v americkom Seattli v roku 1999. Ak chceme rozumieť podstate zmien v súčasnom svete, musíme si uvedomiť, že živelné revolty sú iba zárodkom procesu, ktorý hľadá politickú formuláciu svojich výhrad a má všetky predpoklady na to, aby prerástol do nového typu politických zoskupení.
Odpor voči neoliberalizmu dnes často spája aj názorové prúdy, ktoré stáli donedávna na opačných koncoch ideologickej barikády. Sila protivníka a vážnosť situácie ich však v čoraz väčšej miere núti hľadať spoločné ciele, nájsť účinnú odpoveď na neoliberálnu expanziu a mobilizovať verejnosť voči ďalšiemu prenikaniu jej zhubných dôsledkov do spoločnosti. Vzhľadom na hlboké štrukturálne zmeny, ktoré so sebou neoliberalizmus prináša, sa už nedá proti nemu bojovať tradičnými prostriedkami. Ľavica ako celok už nemá principiálne spoločné záujmy, a to isté platí o pravici. Neoliberalizmus preniká naprieč oboma vyhranenými ideologickými smermi. Preto je nevyhnutné, aby sa sily bojujúce za spravodlivú, udržateľnú a humánnu spoločnosť spojili do jednej antineoliberálnej koalície tak, ako sa počas Veľkej francúzskej revolúcie dokázali zjednotiť progresívne sily proti aristokracii.
Stojíme pred kvalitatívne úplne novou situáciou, s ktorou historicky nemáme prakticky nijaké skúsenosti. Vidíme, ako sa z politiky vytráca moc, ako sa kapitál čoraz väčšmi vymyká demokratickej kontrole, ako sa rast ekonomickej produktivity čoraz viac spája so sociálnym a ekologickým úpadkom, ako peniaze určené na rozvoj čoraz viac pohlcuje armáda. Neexistuje národná ústava, ktorá by bola pripravená na rastúci globálny trh. Štátne inštitúcie nemajú dostatočnú právomoc na riadenie globálnej ekonomiky, majú však postačujúce kompetencie na odovzdanie majetku do rúk nadnárodného investora, ktorého záujmom slúžia. Svetová obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond a Svetová banka nemajú kompetencie a charakter demokraticky zvoleného parlamentu, majú však moc väčšiu ako monopolná politická strana v totalitárnom systéme. Ešte v roku 1995 sa optimisticky predpokladalo, že finančná liberalizácia povedie k pohybu úspor z rozvinutých do rozvojových krajín, k nižším cenám pôžičiek a vôbec k rýchlejšiemu ekonomickému rastu. No už o niekoľko rokov mal svet pred očami priveľa dôkazov, aby sa dalo zakryť, že sa stal pravý opak. Najmä ázijská finančná kríza v rokoch 1997 a 1998 odhalila, že skutočnou prioritou manažérov tzv. washingtonského konsenzu je podpora úzkych záujmov finančného kapitálu.
V tejto situácii môžeme celkom zreteľne pozorovať formovanie nadnárodnej politickej triedy. Tvorí ju spravidla elita politického a ekonomického establishmentu, ktorá mala vždy viac spoločného s elitami v zahraničí ako s ostatným obyvateľstvom svojej krajiny. Táto trieda má tendenciu vytvárať si vlastnú kultúru, ktorá si veľmi nevšíma hranice. Tie dnes pevne platia iba pre prostého človeka. Rodiaca sa globálna elita má vyhranené spoločné záujmy, ktoré by sa dali vyjadriť dokonca aj politickým programom. Nazvime si túto skupinu Neoliberálnou stranou. Hlavným zmyslom jej existencie je vyvíjať politický tlak na vlády jednotlivých krajín, aby deregulovali pracovné trhy, privatizovali štátne podniky a liberalizovali financie. Takéto ciele umožňujú spoluprácu vedúcich postáv popredných svetových ekonomík, hoci vo svojej vlasti by boli nútení správať sa ako politickí rivali. Preto môžu byť členmi Neoliberálnej strany Margaret Thatcherová, ako aj Tony Blair, George Bush, ako aj Bill Clinton, Gerhard Schröder, ako aj Helmut Kohl. Ak sú ich kandidáti na najvyššie funkcie štátu dostatočne populistickí – ako Clinton v USA alebo Fernando Cardoso v Brazílii – môžu získať vytúžený post povedzme kritikou zlej distribúcie trhovo riadených statkov. No hneď, ako sú zvolení, dajú manažmentu najväčších svetových bánk a obchodných korporácií k dispozícii ekonomiky svojich krajín v presvedčení (ako to pamätne vyjadrila Thatcherová), že „iná alternatíva nejestvuje“.
Tak, ako sa vytvára zatiaľ iba virtuálna Neoliberálna strana, formuje sa aj opozícia voči nej. Trochu zjednodušene by sme mohli povedať, že v súčasnosti má dve krídla. Jedno sa založilo v rozvinutom svete a symbolizuje ho koalícia odborárov, environmentalistov, náboženských aktivistov, ochrancov ľudských práv a iných zložiek občianskej spoločnosti. Druhé krídlo sa zrodilo v rozvojovom svete, kde žije väčšina obyvateľov planéty. Zahŕňa široké spektrum ľudí – od roľníkov prinútených odstúpiť svoju pôdu poľnohospodárskym korporáciám a ťažobnému priemyslu cez politických vodcov ponížených a zbavených moci vo vlastných krajinách medzinárodnou finančnou byrokraciou až po občianske organizácie bojujúce za ľudské práva a demokraciu.
Spočiatku boli záujmy oboch krídel takmer nezlučiteľné. Aktivisti z rozvojového sveta upodozrievali organizácie zo západných krajín, že im ide skôr o ochranu kvality života svojich členov ako o globálnu sociálnu spravodlivosť. Hnutie z rozvinutého sveta zasa dlhý čas nevedelo akceptovať odmietanie systému ekonomických sankcií ako neúčinného a nehumánneho nástroja na uplatnenie medzinárodného práva. Dnes sa však ich ciele zbližujú a jednotlivé sociálne hnutia (klasické i nové) vytvárajú najrozličnejšie aliancie na regionálnej i globálnej úrovni. Rýchlo totiž pochopili, že v tomto zápase nejde o vojnu Severu proti Juhu. Je to zápas za globálnu spravodlivosť, ktorý vedú nielen marginalizované vrstvy obyvateľstva, ale aj proletarizovaná stredná trieda a obete sociálneho štátu. Ten sa totiž ukázal byť iba dočasným kompromisom alebo time-outom, ktorý si občan vybral pri konflikte so silami trhu.
Pri zbežnom pohľade by sa mohlo zdať, že niekdajšie stredné vrstvy sa dnes môžu postaviť na čelo neodvratných zmien. Je to však veľmi zjednodušená romantizujúca predstava. Stredná trieda je dnes v podstate na predaj a za istých okolností sa môže stať dokonca najmenej spoľahlivým článkom v celom reťazci aktérov zapájajúcich sa do formujúceho sa globálneho sociálneho hnutia. Je totiž otázne, akým politickým smerom sa dediči klasických stredných vrstiev vydajú a či sa vôbec môžu vydať nejakým politickým smerom. Napriek obavám z nemalého konzervatívneho až reakčného potenciálu týchto skupín obyvateľstva si však trúfame poukázať na to, že nezanedbateľná časť niekdajšej strednej triedy preukazuje čoraz výraznejší entuziazmus pre politický zápas. Tieto vrstvy sú predurčené na to, aby vytvorili novú triednu polaritu založenú na novom antagonizme – na zápase o kontrolu prostriedkov na vytváranie a udržiavanie vlastnej identity. Nateraz sa zdá, že vízia o novej strednej triede ako predvoji spoločnosti predsa len nadobúda reálne kontúry. Podľa klasických predstáv revolučných radikálov mal proletariát celú spoločnosť humanizovať a emancipovať. Táto utópia skrachovala. Nové stredné vrstvy sú vo svojom poslaní bezpochyby úspešnejšie. Už len preto, že sa im darí napĺňať spoločnosť znepokojujúcou neistotou.
Rastúce globálne sociálne hnutie sa často ponáša na zápas zamestnancov proti zamestnávateľom. Aj keď je to zjednodušené, na tomto príklade ľahko pochopíme, prečo sa nedá hovoriť o boji Juhu proti Severu. Pozícia národných politických lídrov v rozvojovom svete je totiž viac ako kontroverzná. Títo politici vystupujú proti arogancii a moci vyspelých krajín a na zasadnutiach v rámci OSN pravidelne hundrú na západný imperializmus. Súčasne sa nezabúdajú tešiť z výhod privilegovanej kasty, ktorá si zvykla žiť s bohatými a mocnými tohto sveta v nespochybniteľnom partnerstve. Preto aj rozvojové krídlo globálnej opozície robí zásadnú chybu, keď pristupuje k hlavnému problému ako ku geografickému antagonizmu. Čomu totiž nerozumie, je skutočnosť, že predstavitelia medzinárodných finančných inštitúcií pri negociáciách so zástupcami najchudobnejších krajín sveta rokujú s ľuďmi, ktorí patria do tej istej triedy ako oni. To znamená, že ich záujmy sú spoločné – na strane kapitálu.
To všetko zvýrazňuje, že základné problémy tejto planéty nie sú schopné riešiť politické reprezentácie národných štátov. Napriek tomu cítiť v globálnom teritóriu naďalej výraznú absenciu politiky. Jednou z hlavných príčin tohto stavu je neexistujúca alebo skôr nevýrazná globálna verejnosť, ktorá je základným predpokladom možného politického zápasu o tento priestor. Inými slovami, v srdci problému globálnej politiky je absencia demokracie. Sociálne hnutia na jednej strane správne poukazujú na to, že v globálnych inštitúciách chýba elementárna demokratická štruktúra, na strane druhej je však rovnako pravda, že mimovládne organizácie tiež nereprezentujú ľudí, za ktorých hovoria. Ak vylúčime revolučné riešenie problému, potom paradoxne platí, že zápas za spravodlivú a udržateľnú planétu bude úspešný len vtedy, ak ho v konečnom dôsledku bude podporovať dostatok národných štátov. Preto je prvoradou úlohou globálnej opozície nájsť taký spoločný program pre pracujúcich všetkých národov, ktorý bude zároveň posilňovať ich národný boj za ekonomickú i sociálnu rovnosť. Takýto program zákonite musí podporovať národné demokratické hnutia a ich vodcov, ktorí chápu, že ľudské práva nemôžu byť garantované globálnym trhom, ktorý ich nerešpektuje.
Iste, môže sa zdať, že toto všetko sú predčasné úvahy, že globálne sociálne hnutie sa zatiaľ prejavuje iba ako živelná revolta, ktorá nič nevytvára. Tá však v sebe nemá negatívny obsah, ako sa to na prvý pohľad javí. Je hlboko pozitívna, pretože odhaľuje v človeku to, za čo vždy treba bojovať. S revoltou prišlo na svet svedomie. Revoltujúci človek odmieta, aby sa s ním zaobchádzalo ako s vecou a aby ho redukovali na objekt dejín. Revolta je vlastná informovanému človeku, vedomému svojich práv. Budúcnosť je základnou transcendenciou týchto ľudí.
Niečo sa teda deje. Iba ten, kto nechápe, o čo tu ide, má chuť hrať sa klasickú hru na slepú babu medzi ľavicou a pravicou. Pod povrchom zatiaľ zdanlivo pokojnej všednosti tlejú čoraz zreteľnejšie zárodky obrovských globálnych zmien revolučného rozsahu, na čele ktorých budú stáť len tí pripravení. Ak netušíte blížiacu sa zmenu civilizačnej paradigmy, ak sa nechávate chlácholiť súčasným establishmentom, že dejiny už boli, ak podliehate vplyvu médií, ktoré sa usilujú kompromitovať, bagatelizovať alebo ignorovať rastúci globálny sociálny odpor – potom pravdepodobne nebudete rozumieť nasledujúcim riadkom, narúšajúcim vašu príjemnú predstavu o lineárnom vývoji smerom k prosperite.
Náš seriál vás prevedie nielen dejinami klasických, moderných i postmoderných sociálnych hnutí, ale pomôže vám aj porozumieť zložitosti protirečení a konfliktov v dnešnom svete. Predstavíme vám hlavných aktérov súčasného zápasu za globálnu civilizačnú zmenu, načrtneme možné scenáre ďalšieho vývoja a zameriame sa na vysvetlenie trendu, ako sa z marginalizovaných občianskych skupín stáva politické hnutie svetového rozsahu. To všetko predkladáme s neskromnou nádejou, že diskusia informovaných ľudí o budúcnosti „ľavice“ by sa už konečne mohla pohnúť z roviny naivno-propagandistických fráz do zreteľnej a odvážnej formulácie politických cieľov potrebných v diametrálne odlišnom svete, pred ktorým stojíme.
Na začiatku bol živelný odpor. Jednoduchý pocit neznesiteľnosti bytia sprevádzaný stupňujúcou sa nezmieriteľnosťou s existujúcim stavom spoločnosti. Zrodil sa revoltujúci človek. Človek, ktorý hovorí NIE. Spartakus ako archetyp buriča považuje za kľúčovú revoltu ako takú. Vzbura je dôsledkom i výsledkom spoločenskej situácie. Sociálne hnutie je však kvalitatívne vyšší stupeň odporu.
Jeho neodmysliteľnou súčasťou sú programové ciele. Preto sa sociálne hnutia rodili spravidla zo sociálnej kritiky. Pôvodná sociálna kritika vyrástla z učenia veľkých duchovných vodcov a prorokov ako boli Mojžiš, Ježiš Kristus či Mohamed. Od týchto mužov sa môžeme veľa naučiť o podmienkach, ktoré kritiku umožňujú a dodávajú jej silu, ako aj o postavení a úlohe kritika medzi ľuďmi, ktorých kritizuje. V modernej dobe sa stretávame s typom sociálneho kritika, ktorý vášnivo a vytrvalo, často s vysokým osobným rizikom, vznáša nároky a protestuje. Tento kritik si neudržiava intelektuálny odstup salónneho moralizátora – je jedným z nás. Možno že aj cestoval a študoval v zahraničí – odvoláva sa však na miestne či lokálne platné princípy, ktoré sa pokúša spojiť s novými ideami. To bol štýl Alexandra Gercena v Rusku, Mahátmu Gándhího v Indii, Martina Luthera Kinga v USA, Gorgea Orwella v Británii či Ahada Haama medzi východoeurópskymi Židmi.
Sociálna kritika prerastá do sociálneho hnutia za predpokladu, že inštitúcie spoločnosti sú v mravnom rozklade a ich autorita je vážne narušená. Neopakovateľným spôsobom to dokázal Voltaire, ktorý svojou sociálnou kritikou pripravil pôdu pre Veľkú francúzsku revolúciu. Moderné sociálne hnutia by si vôbec mali na svoj rodný list písať rok 1789. Medzi laikmi vzniká dosť často naivná predstava, akoby Francúzska revolúcia znamenala víťazstvo hodnôt, v mene ktorých vypukla. V skutočnosti to bol len začiatok legitímneho zápasu rôznych skupín za ich uvedenie do praxe, a to v miere, ktorú boli schopné pochopiť a akceptovať. Niektoré z týchto hnutí smerovali k politickým revolúciám, iné veľmi rýchlo zanikli, ďalšie sa stali trvalou súčasťou moderného života. Ale žiadne z nich nechápalo svoju úlohu čisto mocensky. Moc a revolúcia tu boli v príkrom protiklade a túžba viesť krajinu ustupovala principiálnejšej požiadavke dosiahnuť zmeny v spoločnosti. Dokonca aj najvplyvnejšie sociálne hnutie – robotnícke – pôsobilo od počiatku ako nátlaková skupina, nie politická organizácia. Postupné zmeny v metódach činnosti súviseli najmä so stupňom prepracovanosti a jasnosti politických programových cieľov. Je prirodzené, že jeho počiatky boli rovnako nekoncepčné, rozpačité až protirečivé, ako začiatky globálneho sociálneho hnutia. Rozbíjanie strojov v rámci chartistického hnutia na začiatku 19. storočia bolo takmer inštinktívnym útokom na symboly vtedajších poriadkov, ktorým sa robotníci zúfalo bránili. Ideológia prišla až neskôr. Paralelu týchto akcií môžeme vidieť v rozbíjaní MacDonaldov ako symbolov neoliberálnej globalizácie. Motív robotníka, ktorý hodil pred dvesto rokmi do stroja drevák (po francúzsky sabot – z toho: sabotáž), a tým zasekol jeho prevádzku, bol rovnaký ako motív hackera, ktorý rozposiela najväčším svetovým korporáciám počítačové vírusy, a tým ochromuje ich činnosť.
Pohľad na spoločenské pohyby 19. storočia naznačuje, že sociálne hnutia tohto obdobia mali charakter súťaže o zdroje medzi lokálnymi spoločenstvami. Činnosť protestujúcich, ktorí sa snažili ochrániť napríklad pred negatívnymi dopadmi rozvíjajúceho sa trhu, bola takmer výlučne reaktívna. V 20. storočí sa však už stretávame s výrazne proaktívnym konaním, ktorého cieľom už nie je zachovanie určitých prvkov života komunít, ale presadenie požiadavky na účasť na kontrole procesov spoločenských zmien. Charakter kolektívneho správania v rámci sociálnych hnutí sa teda historicky menil. S ním sa menili aj konkrétne formy protestov. Osobitnou témou pri sledovaní týchto pohybov je používanie násilia. Americký politológ William Gamson sa na príklade skúmanej vzorky sociálnych hnutí od roku 1800 pokúsil dokázať, že najúspešnejšie skupiny uplatňovali neinštitucionalizované postupy vrátane násilia. Tento názor i metóda, akou k nej jeho autor dospel, sú dosť pochybné. Dejiny sociálnych hnutí po roku 1789 sú evidentným dôkazom, že k násiliu sa uchyľovali v drvivej väčšine prípadov represívne zložky štátu. Navyše, indické národné hnutie Maháthmu Gándhího alebo černošské hnutie Martina Luthera Kinga sú dostatočným potvrdením tézy, že nenásilie môže priniesť sociálnemu hnutiu oveľa efektívnejšie výsledky.
Ku kríze klasických sociálnych hnutí prispela najmä premena organizačnej štruktúry zainteresovaných skupín. Výsledkom tejto premeny bola transformácia tzv. komunálnej solidarity 19. storočia do nových foriem dobrovoľných združení, ktorými sa stali politické strany a čiastočne aj odborové organizácie. Nové zoskupenia disponovali byrokratickou a centralizovanou organizačnou štruktúrou a začali sledovať užšie, vymedzené ciele. V praxi sa premena prejavila napríklad tým, že vzbury vidieckeho obyvateľstva vystriedali štrajky a demonštrácie mestského obyvateľstva. Takmer tragicky skončila spomínaná transformácia na robotnícke hnutie, ktoré hľadalo novú formu svojho vyjadrenia v sociálnej demokracii. Takéto politické zoskupenia napokon viedli k tomu, že sa demokratická ľavica stala integrálnou súčasťou kapitalistickej spoločnosti a prestala byť motorom k jej deštrukcii.
Robotnícke hnutie, ktoré sa z homogénnej masy rozptýlilo do diferencovaných, často až protichodných skupín, stratilo atribút proletariátu a prestalo byť strategickou zložkou rozhodujúcou o výsledku sociálneho konfliktu. Dedičia klasických sociálnych hnutí sa vyznačujú oveľa komplikovanejšou štruktúrou, či už z hľadiska typológie, ideológie alebo špecifík spoločenskej objednávky. Ich programové odmietanie konvenčných straníckych štruktúr na prvý pohľad pôsobí, akoby smerovali k politickému nihilizmu. Ako sa dozvieme, vonkoncom to nie je tak...
Spočiatku sa zdalo, že aktivity sociálnych hnutí v šesťdesiatych rokoch sa v ničom nebudú odlišovať od tých predošlých. Napokon, Spojené štáty zažili hnutie za občianske práva už v päťdesiatych rokoch a v tom istom čase po západoeurópskych mestách pomerne často pochodovali mieroví aktivisti. A netreba zabúdať ani na to, že feminizmus sa rozvíjal už v 19. storočí, hoci len izolovane od ostatných foriem sociálnych hnutí.
Žiaden z týchto občianskych prejavov však nezapôsobil tak šokujúco ako študentské hnutie v druhej polovici šesťdesiatych rokov, ktoré prerušilo pomerne pokojné obdobie povojnovej konjunktúry. Prekvapila najmä razancia protestov, ktorá na mnohých miestach nadobúdala až revolučný charakter. Najprv sa aktivita sústredila na pôdu univerzít a ľuďom, ktorí ešte stále nechápali, čo je vo vzduchu, sa zdalo, že jadrom problému je skutočne vysokoškolská reforma. Sorbonna, London School of Economics či Slobodná univerzita v Berlíne sa stali ohniskami búrlivých diskusií o potrebe zmien, ktoré však boli iba akousi „intelektuálnou“ predohrou dramatických spoločenských otrasov. Nepokoje sa čoskoro presunuli do ulíc. V mnohých metropolách horeli barikády a niektoré štáty (Francúzsko, Taliansko) sa otriasali v základoch.
Vzbury mali aj svojich duchovných vodcov. Politicky prichádzali zľava, ale veľmi rýchlo zistili, že klasická socialistická teória je svetonázorový mýtus. Jean Paul Sartre sa stal vo Francúzsku takmer ikonou. Hlásal permanentnú revolúciu, ktorú chápal ako nepretržité lámanie „okov slobody“. Sartrova filozofia činu ospravedlňovala aj násilie, ale len za predpokladu, že utláčaní nemôžu zmeniť svoj osud iným spôsobom. Kritizoval novú vrstvu straníckych a štátnych funkcionárov a predpovedal, že raz bude potrebné povstať aj proti nim. Celkom iný prístup volil britský filozof Bertrand Russell. Aj jemu sa odcudzila ľavicová byrokracia, a keď Labour Party podporila vojnu vo Vietname, na protest verejne roztrhal svoju stranícku legitimáciu. Zastával striktné pacifistické postoje a z tohto dôvodu ostro odmietal aj násilie protestujúcich. Tieto dve poňatia stratégie činnosti nových sociálnych hnutí medzi sebou zápasia dodnes.
Zaskočená bola aj sociológia.Ani jedna z veľkých teórií tej doby totiž nepredpokladala, že sa vynorí práve tento sociálny aktér. Výnimkou by bol vari iba taliansky filozof Antonio Gramsci (1891 – 1937), ktorého možno právom označiť za prvého teoretika nových sociálnych hnutí. Gramsci si už v dvadsiatych rokoch všimol, že kapitalizmus dobudoval priemyselnú základňu a jeho ďalší vývoj bude poháňať mechanizmus spotreby. Preto vyzýval ľavicu na inováciu politickej stratégie ako odpoveď na vývojové zmeny kapitalizmu. Sociálnodemokratická i komunistická byrokracia však ignorovali varovania osamelého proroka, ktorý poukazoval na upevňovanie nových vzorov masovej spotreby. Tieto zmeny mali na konci šesťdesiatych rokov významný vplyv na formy mocenskej kontroly, ktoré už nemohli byť založené na priamej sile. Spotrebu si totiž nemožno vynútiť. Spotrebe sa treba učiť. Túto tézu si časom začali osvojovať nielen kapitalistické sily, ale aj hnutia odporu voči systému zameranému na materiálny zisk. Nedefinovateľné alebo ťažko definovateľné revolúcie roku 1968 preto odštartovali bolestivý prechod do éry, ktorá sa niekedy nazýva aj postmaterializmus.
Hoci ideológia nových sociálnych hnutí vyrástla na hodnotách antiautoritárstva a emancipačného rovnostárstva, ktoré boli tradičnou agendou ľavice v západnej Európe, od socialistov sa zásadne odlišovali v pohľade na životný štýl. Klasická pravo-ľavá diskusia je predovšetkým o rozdelení ziskov. Rodiace sa občianske hnutia narúšajú túto monotónnu prekáračku celkom od základu a nastoľujú úplne nové kritériá spoločenského blaha vymanené spod požiadaviek spotreby. Environmentálne, feministické, etnické, emancipačné, kultúrne i mierové hnutia si razia cestu k uznaniu nových hraníc sociálneho konfliktu. Najväčšími nepriateľmi týchto dní sú však konvencia, autorita, tradícia a byrokracia.
Od konca šesťdesiatych rokov existujú v spoločnosti permanentné tlaky na zmenu. Revolta voči byrokracii, autokracii a systému kontroly pozvoľna prerástla do sformovania principiálneho politického štýlu, ktorý energicky presadzovali nové sociálne hnutia. Tie vniesli do politiky také témy ako požiadavka väčšej autonómie, spontánnosti, mobility, ničím nespútanej kreativity. Boli to zväčša ľavicoví búrliváci, ktorí odmietali úzku špecializáciu prebyrokratizovaných technokratov a vyslovovali sa za otvorenosť voči všetkým novým zmenám, za väčšiu neformálnosť, za oveľa bohatšie medziľudské kontakty a autentickejšie osobné vzťahy. Je dôležité zdôrazniť, že tieto heslá boli vznášané s cieľom dať väčší priestor zamestnancom, ktorých zväzovali a obmedzovali veľké byrokratické organizácie. Je to dôležité preto, lebo všetky spomínané požiadavky zneužili vtedy ešte nevýrazní prívrženci neoliberalizmu, ktorí svedomito zapracovali takto formulované tézy do svojej ekonomickej politiky, samozrejme, už s úplne odlišným cieľom – umožniť nepretržité zvyšovanie podnikateľského zisku bez ohľadu na sociálne a environmentálne kritériá. Sociálna demokracia nestačila otvárať ústa, keď pravica začala v sedemdesiatych rokoch systematicky „tunelovať“ ľavicovú ideológiu a porážala ju jej vlastnými zbraňami.
Na prvý pohľad vyzerá život v sieťach ako číra ríša slobody, kde neexistuje žiadna monotónna a ubíjajúca rutina, žiadne zväzujúce hierarchie a obmedzujúce predpisy. Tento atraktívny obraz sveta je však prinajmenšom skreslený. S ústupom hierarchických foriem byrokratizovanej kontroly ani zďaleka nemizne kontrola ako taká. Je iba nahradená iným, menej viditeľným typom dozoru. Všetky organizačné zmeny umožňujú nahradiť hierarchickú kontrolu kontrolou trhového typu. Inými slovami, všetky heslá ľavice z konca šesťdesiatych rokov boli šikovne využité na to, aby mohli jednotlivé firmy čo najviac ušetriť na svojich zamestnancoch a tieto ušetrené peniaze nemuseli odviesť do pokladnice sociálneho štátu. Tak často spomínaná flexibilita umožňuje prenášať na zamestnancov, ale aj na subdodávateľov a tých, ktorí poskytujú firme nevyhnutné služby, celú váhu trhovej neistoty. Mladí nadšenci si neuvedomili (a v mnohých prípadoch si dodnes neuvedomujú), že neopatrným odmietaním klasických demokratických štruktúr a uprednostňovaním nehierarchizovaných sietí vytvárajú ideálne podmienky na zvláštnu vládu formou dohody, ktorá je najtypickejším prejavom korporativizmu, a ten je zasa živnou pôdou pre vznik fašizmu.
Pokus nových sociálnych hnutí rozpustiť všetky pevné a fixné štruktúry moci v spoločnosti sa neskôr obrátil aj proti existencii najväčšieho výdobytku ľavice - sociálnemu štátu. Administratíva sociálneho štátu totiž nereaguje na štruktúry autentických potrieb, ale na potreby, ktoré sama vyvoláva. Ďalšie znepokojenie etablovanej politickej ľavice vyvolal vznik zelených strán v sedemdesiatych rokoch, osobitne v Nemecku. Viacerí autori označujú nástup zelených ako nové štiepenie ľavice. Spočiatku ich síce považovali len za prechodné protestné hnutie, ktoré sa v dôsledku prehlbovania rozdielov medzi životným prostredím jednotlivých ľudí transformovalo krátkodobo na politickú stranu, ale už v osemdesiatych rokoch sa tieto tvrdenia ukázali byť zjednodušené a vonkoncom nesprávne. Hlavný dôvod zdanlivo nečakaného objavenia sa nového politického aktéra na scéne spočíva v hlbokej premene hodnôt, ktorá bola už od sedemdesiatych rokov predpovedaná a analyzovaná na základe širokých, vysoko fundovaných empirických vedeckých výskumov. Rastúca časť mladej generácie sa totiž prakticky všade na Západe odvracia od prevládajúceho materialistického hodnotového systému a orientuje sa na postmaterialistické hodnoty individuálnej sebarealizácie, zmysluplnejších sociálnych vzťahov a zdravého životného prostredia. Títo postmaterialisti inklinujú k novým, nekonvenčným politickým štýlom a dávajú prednosť verejnému angažovaniu vo vlastnom prehľadnom okolí. Svojím sociálnym postavením i kultúrnymi vzorcami predstavujú tie spoločenské skupiny, z ktorých sa dosiaľ formovalo skôr voličstvo sociálnej demokracie.
V sedemdesiatych rokoch silnelo aj mierové hnutie ako reakcia na hrozbu rozmiestnenia atómových zbraní v západnej Európe a ženské hnutie ako sklamanie nad falošnosťou politických strán hlásajúcich rovnosť pohlaví. Najväčšiu silu však nadobudlo práve environmentálne hnutie, a to práve pre komplexnosť programu, o ktorý sa neskôr obohatilo. Zelení sa totiž časom prestali obmedzovať na boj proti skládkam odpadu, znečisťovaniu ovzdušia a jadrovým elektrárňam. Do svojej agendy veľmi rýchlo zahrnuli aj práva spotrebiteľov, pacifistickú zahraničnú politiku, všeobecnú rovnosť a ekonomickú sebestačnosť, čím vytvorili unikátny hodnotový systém vymykajúci sa z tradičného pravo-ľavého rámca.
Väčšina nových sociálnych hnutí však odmieta do sféry inštitucionalizovanej politiky vstúpiť. V tejto súvislosti sa zeleným vyčíta, že opustili platformu globálnej civilizačnej opozície a predčasne vstúpili do štandardizovaného priestoru, ktorý môže otupiť a zdiskreditovať ich ciele. Individuálnu autonómiu, solidaristické formy sociálnej organizácie a integritu fyzických podmienok života totiž nemožno presadzovať v podmienkach štátneho byrokratického mechanizmu. Napriek tomu treba podčiarknuť, že nové sociálne hnutia v tomto období nepredstavovali aktéra, ktorý by sa usiloval o zničenie kapitalizmu a vybudovanie nového spoločenského usporiadania. Boli zatiaľ iba sebalimitovaným radikalizmom snažiacim sa o zmenu charakteru priestoru medzi štátom a sférou individuálnych životov.
V osemdesiatych rokoch sa začal prejavovať v občianskom hnutí zaujímavý fenomén. Ako rástol vplyv nových sociálnych hnutí, tak klesal vplyv klasických sociálnych hnutí. U niektorých šlo len o prechodný výkyv z normálu, u iných o dlhodobý trend, ktorý badať dodnes. Najlepším príkladom takéhoto klasického hnutia sú odbory. Ich členská základňa a celkový vplyv na zamestnancov ustavične klesá. Vyvolala ho okrem subjektívnych faktorov aj všeobecná kríza konceptu solidarity. Tento pojem sa stal historickým sloganom odborov práve preto, lebo robotnícka trieda nebola homogénnou skupinou. Kolektivizmus treba v takomto kontexte chápať ako projekt, ktorý vytvára nové formy strategickej imaginácie.
V atmosfére víťazného ťaženia individualizmu sa veľmi ťažko dajú presadzovať solidaristické formy sociálneho správania. Preto je paradoxné, ale nie prekvapujúce, že práve nové sociálne hnutia oživili koncept solidarity, nie však v doterajšej podobe mobilizujúceho mýtu, ale na základe logickej vnútornej diferenciácie záujmov spoločnosti. Bez diferenciácie by totiž potreba solidarity ani nevznikla. Politická ľavica si solidaritu často mýlila s hlásaním všeobjímajúceho porozumenia, ale to je absolútne nepochopenie problému. Solidarita v sebe skrýva účelové spojenectvo a nevyhnutný konflikt. Je to pragmatický zväzok na presadenie spoločných cieľov voči silnému nepriateľovi. Tento zväzok predpokladá tvrdý boj záujmov, nie univerzálnu toleranciu. Lenže politické strany tento boj inštitucionalizovali, ich základňou sa stala organizácia a metódou konsenzus, čo nevyhnutne viedlo k rozvoju korporativizmu. Ľudia nekonali ako aktívni jednotlivci, ale ako pasívni členovia strán, odborov a združení rozličného druhu. Bojovali vlastne iba tieto združenia. A v skutočnosti to ani nebol boj, skôr podrobne rozpracovaný kartel organizácií, ktoré vyvíjali stále nové postupy, aby postrčili svoje konkrétne záujmy do politického procesu. Zároveň prejavovali spoločný záujem o kontrolu nad koláčom, za ktorým sa skrýva kontrola moci prostredníctvom usporiadania. Nakoniec sa záujmy politických strán, ekonomických združení, najrôznejších záujmových skupín, ako aj inštitúcií, ktoré zistili, že keď sa nepripoja, nevyhnutne prehrajú, zliali do nečitateľného indiferentného celku. Takto občania beznádejne stratili prehľad o tom, kto, čo, ako a kedy dostáva, hoci pre tých, čo to potrebujú vedieť, existujú dobre platení konzultanti, a pre tých, čo to chcú zistiť, zase politológovia.
Riziko korporatívnej zvrátenosti straníckeho boja spočíva v tom, že namiesto pohybu tvorí strnulosť. Korporativizmus vstupuje do voľného zväzku s byrokraciou a oba sa usilujú olúpiť demokraciu o jej podstatu, o schopnosť spôsobovať zmenu bez revolúcie. Preto sa pred diskusiou dáva prednosť „logike“ usporiadania a pred konfliktom konsenzu. Korporativizmus fundamentálne zbavuje demokratický proces života.
Práve preto začali nové sociálne hnutia vytvárať to, čo označil Alvin Toffler za ad-hockraciu. Dočasné pracovné skupiny zložené z vysoko kvalifikovaných členov sa podieľajú na riešení špecifických, nerutinných problémov. Dôraz sa kladie skôr na imagináciu a kreativitu ako na typické byrokratické cnosti. Zrod solidarity v nových sociálnych hnutiach umožnila práve intenzívna komunikácia v takýchto sieťach voľných vzťahov. Tieto hnutia si prísne strážia svoju identitu a do spoločných zväzkov vstupujú len na báze rovnosti, často aj bez akejkoľvek hierarchickej štruktúry, pričom činnosť takéhoto zoskupenia koordinujú spoločne národní lídri. Výrazné úspechy dosiahli nové sociálne hnutia najmä vďaka dokonale zvládnutej mediálnej politike. Pochopiteľná snaha médií ponúknuť verejnosti atraktívne spravodajské obrazy a rovnako pochopiteľná snaha hnutí osloviť verejnosť prostredníctvom médií zvádza niektorých účastníkov ku konaniu, ktoré príťažlivosť správ zaručuje. Na druhej strane tu existuje veľké riziko, že úsilie nových sociálnych hnutí za každú cenu upútať na seba mediálnu pozornosť ich odvádza od podstatných akcií a núti ich robiť divadlo na spôsob predvolebných kortešačiek.
Jednou z najčastejších foriem boja sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktorú vyvinulo ako hlavnú metódu svojej činnosti najvplyvnejšie ekologické zoskupenie sveta Greenpeace, je občianska neposlušnosť. S rastúcim upevňovaním neoliberálneho režimu sa však ukázalo, že ak sa demonštranti rozutekajú pri prvom zásahu polície, ak sa nechajú pasívne odnášať z miest, ktoré blokujú, pre dominantné postavenie elít to nepredstavuje nijaké ohrozenie. Určitá stagnácia týchto foriem protestu preto prinútila nové sociálne hnutia, aby hľadali nové a účinnejšie spôsoby odporu, ktoré by mohli vyvolať masovejšiu reakciu obyvateľstva. Dochádza k ojedinelému, ale postupnému zbližovaniu klasických a nových sociálnych hnutí. Štatisticky rastie počet demonštrácií na celom svete. Ak boli sedemdesiate roky „zelené“ (charakteristické vznikom Greenpeace, Rímskeho klubu, environmentálnych politických subjektov), potom osemdesiate roky sa niesli predovšetkým v znamení mierových a ľudskoprávnych iniciatív. Dovŕšenie konzervatívnej revolúcie na konci osemdesiatych rokov si na istý čas vyžiadalo ochladenie vzťahov medzi klasickými a novými sociálnymi hnutiami, no bolo to iba intermezzo, ktoré v nijakom prípade nemohlo zastaviť rodiace sa globálne sociálne hnutie.
Kultúrny radikalizmus šesťdesiatych rokov sa vyčerpal začiatkom osemdesiatych rokov. Jadrom tohto ideového výbuchu bola francúzska recepcia marxizmu (Bourdieu), nietzscheizmu (Foucault), freudizmu (Lacan) a heideggerizmu (Derrida). Vzbura proti administratívno-vojensko-ekonomickému komplexu, ktorý všetko a všetkých definoval podľa svojej logiky a potreby, sa fakticky skončila neúspechom. Systém sa totiž dokázal veľmi rýchlo zotaviť práve vďaka taktickému integrovaniu niektorých prvkov agendy nových sociálnych hnutí do programov etablovaných politických subjektov, čo značne oslabilo sily protestu.
Nová vlna občianskeho aktivizmu sa objavila až v polovici deväťdesiatych rokov. Svet sa v tom čase radikálne menil. Bill Clinton sa stal najvýznamnejším americkým prezidentom v dejinách, pretože doviedol Spojené štáty k vrcholu svojej globálnej moci. Za jeho vlády sa stali USA jedinou superveľmocou a ekonomická globalizácia (bezpochyby ich strategický projekt) začala nadobúdať reálne kontúry. Zároveň však rástol organizovaný odpor voči tomuto globálnemu hegemonizmu, ktorý ohrozoval základné znaky občianskej spoločnosti. Práve preto našli čoskoro spoločnú reč také rôznorodé skupiny, akými bezpochyby sú sociálne, environmentálne, kresťanské či etnické hnutia. Pochopili, že pri súčasnom charaktere vývoja prestáva hra o fazuľky. Na druhej strane barikády stojí totiž mimoriadne silný a arogantný neoliberálny súper, ktorý v pomerne krátkom časovom období z pozície okrajovej ideológie triumfoval do podoby dominantnej myšlienkovej schémy našej planéty.
Zrod globálneho sociálneho hnutia, ktoré organicky spojilo klasické i nové sily občianskeho protestu, bezprostredne súvisí s vypuknutím škandálu okolo prípravy Multilaterálnej dohody o investíciách (MAI). Návrh tohto dokumentu, ktorý celkom úmyselne (postarali sa o to francúzski socialisti) unikol z uzavretých rokovacích miestností svetovej politickej a ekonomickej špičky na internet, spôsobil medzi občianskymi aktivistami obrovské zdesenie a hnev. Pripravovaná zmluva by totiž oficiálne a legálne postavila štáty do pozície, ktorej sa politická ľavica dovtedy iba vizionársky a tak trochu propagandisticky obávala – do pozície akéhosi nočného strážnika redukujúceho svoje právomoci na bezpečnostný servis pre podnikateľské subjekty. MAI mala prisúdiť nadnárodným korporáciám všetky práva a štátom všetky povinnosti voči nim. V tej chvíli aj tým najnaivnejším predstaviteľom sociálnych hnutí došlo, o čo sa tu hrá. V stávke bol osud demokracie. Na jej obranu sa v rokoch 1997 – 1998 po prvý raz postavila nesúrodá koalícia združujúca najrozličnejšie záujmové skupiny. Títo ľudia si uvedomili, že zápas voči takýmto silám sa už nedá viesť na národnej úrovni. Pod nečakaným tlakom občianskej verejnosti museli najmocnejšie politické a finančné kruhy sveta napokon cúvnuť. Globálne sociálne hnutie, ktoré sa práve zrodilo, zaznamenalo prvý úspech.
Boj za odmietnutie MAI okrem iného ukázal, že ľavicové politické strany nemajú dostatočnú silu, aby premohli nadnárodné ekonomické záujmy. Ak majú (ak vôbec) úprimný záujem na naozajstných zmenách, nedokážu to bez opory sociálneho hnutia. Politická ľavica však dosiaľ nepochopila, že kormidlo zmien už nedrží v rukách ona, ale aktivizujúca sa občianska verejnosť, ktorá preberá zodpovednosť za vlastné životy. Strany tak prestávajú byť lídrom a stávajú sa súčasťou reťazca sociálnych pohybov.
Dočasný úspech v boji proti MAI však neznamenal upokojenie situácie. Naopak. V roku 1998 vydesilo summit skupiny G 8 v Birminghame 70 000 protestujúcich ľudí. A keď o rok neskôr vyšli v americkom Seattli do ulíc ďalšie desaťtisíce, ani médiá sa už nemohli tváriť, že nevznikol nový fenomén. Globálne sociálne hnutie si v roku 1999 vynútilo mediálnu pozornosť a odvtedy je neprehliadnuteľnou súčasťou politického boja o budúcu podobu planéty. Londýn, Washington, Götteborg, Janov, Praha, ale aj Johannesburg, Montreal, Barcelona či Berlín sa stali svedkami masových protestov, ktoré ustavične naberajú na intenzite a násilí. Je to zápas o všetko. Vzrastá násilie nielen zo strany protestujúcich, ale aj štátu. Nejestvuje spôsob, ako to povedať zdvorilo: ľudia v uliciach, osobitne tí mladí, sú rozhnevaní. Vidia svojich volených zástupcov, ktorí sú hluchí a slepí k skutočným potrebám občanov, ale pozorní k požiadavkám korporácií. Vidia vlády, ktoré počúvajú menšinu a ignorujú väčšinu. Vidia štát, ktorý je pripravený použiť voči nespokojným demonštrantom už nielen obušky, slzný plyn a vodné delá, ale aj ostrú muníciu. Tak, ako sa zrodila globálna koalícia sociálnych hnutí, vznikla aj koalícia národných vlád a nadnárodných korporácií, od ktorých sa nedá očakávať nič iné ako zvyšovanie represálií a kriminalizácia občanov dožadujúcich sa svojich práv. Dialóg s takouto mocou sa stáva zo dňa na deň problematickejším. Ona nás vlastne ani nechce počúvať, neželá si dialóg, ale priestor na vysvetlenie svojich pozícií.
V takejto atmosfére sa nevyhnutné intelektuálne zložky očakávaného prerodu presúvajú z insitných politických kruhov medzi nespokojné, anarchiou poznačené davy. K slovu sa začínajú dostávať nielen agresívni vrhači dlažobných kociek, ale aj koncepčne zmýšľajúci ľudia, ktorí mimo záujmu masovej spoločnosti pripravujú zmenu. Zatiaľ narážajú na totálny nezáujem médií, a to napriek tomu, že reprezentujú neporovnateľne väčšiu časť verejnosti ako finančníci v Davose. A možno je to tak dobre. Myšlienky predsa dozrievajú v tichu...
Keď začiatkom roku 1998 prenikol na verejnosť tajný materiál OECD pod názvom Multilaterálna dohoda o investíciách, svetová verejnosť si po prvý raz dôslednejšie uvedomila nové nebezpečenstvo, pred ktorým stojí celé ľudstvo. Je sympatické, že ako prví zareagovali na toto vskutku sprisahanie globálneho kapitalizmu americkí občania. Vedúca osobnosť občianskeho hnutia v Spojených štátoch Ralph Nader publikoval v Le Monde Diplomatique článok, v ktorom vyzýval na globálny sociálny protest.
Dnes vieme, že táto iniciatíva sa prekvapujúco rýchlo ujala. Po dlhšej odmlke sa do ulíc vrátili desaťtisíce demonštrantov, ktorí vystupovali najmä proti politike Svetovej obchodnej organizácie, Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Napriek rastúcej intenzite protestov sa vládnuce vrstvy usilovali tieto skupiny marginalizovať, a to predovšetkým tak, že im znemožňovali a znemožňujú prístup do médií. Najmä televízne stanice neúnavne šíria virtuálny obraz sveta, ktorý ponúkajú na každoročných schôdzkach vo švajčiarskom Davose najvyššie finančné a politické kruhy tejto planéty. Organizátori tohto summitu svetového kapitálu tvrdia, že si radi vypočujú akékoľvek názory. Pravda je však taká, že cena za to, aby vás bolo počuť na Svetovom ekonomickom fóre, je 20 000 dolárov. Nespokojní intelektuáli organizovali sporadické schôdzky, ktoré sa niesli v duchu anti-Davosu. Boli to však nesystémové iniciatívy a bolo jasné, že skôr či neskôr bude potrebné uchopiť celú agendu na programovom základe. Tak sa zrodila myšlienka usporadúvať pravidelné stretnutia Svetového sociálneho fóra, ktoré by prebiehali paralelne s termínom konania Svetového ekonomického fóra v Davose.
Za autora idey sa považuje dovtedy neznámy burič Oded Grajew, ktorý sa vo februári 2000 stretol v Paríži s brazílskym aktivistom Franciscom Whitakerom. Spoločne oboznámili s nápadom prezidenta hnutia ATTAC vo Francúzsku Bernarda Cassena, ktorého iniciatíva tak nadchla, že sám vypracoval návrh na založenie Svetového sociálneho fóra (WSF). Cassen sa domnieval, že schôdzky by sa mali uskutočňovať niekde v treťom svete. Whitaker navrhol, že by to mohla byť Brazília. Argumentoval, že je to krajina, ktorá má zo všetkých štátov regiónu predsa len najlepšie materiálne predpoklady na zorganizovanie takého megapodujatia. Tip napokon padol na Porto Alegre, hlavné mesto jedného zväzového brazílskeho štátu, ktorý bol známy svojím silným demokratizmom a odporom voči neoliberalizmu. Ešte toho istého mesiaca sa v brazílskom Sao Paulo zišli predstavitelia ôsmich domácich mimovládnych organizácií, ktoré sa rozhodli stretnutie organizovať a spoločne podpísali Zmluvu o spolupráci. Tu sa dohodli, že svoje úsilie nebudú koncentrovať na prijatie záverečného dokumentu, ktorý by pre rôznorodosť názorov mohol zablokovať rodiacu sa globálnu sociálnu alianciu. Sústredia sa len na proces vydiskutovania najzávažnejších problémov, rozdelených do štyroch tematických okruhov: 1) tvorba bohatstva a sociálna reprodukcia, 2) prístup k zdrojom a ich udržateľnosť, 3) posilňovanie občianskej spoločnosti a verejnej sféry a 4) politická moc a etika v novej spoločnosti. Dohodnutý postup dodržaný pri každom ročníku WSF predpokladá, že pre každý z týchto tematických okruhov sa sformulujú otázky, na ktoré sa účastníci pokúsia nájsť odpoveď. Cieľom takýchto stretnutí je potom vytvárať čoraz širší priestor pre výskum alternatív k dominantnému modelu spoločnosti.
Prvé Svetové sociálne fórum sa uskutočnilo v dňoch 25. až 30. januára 2001 v Porto Alegre. Jedným z jeho najvýznamnejších výsledkov bolo iniciovanie prijatia Charty princípov WSF, ktorá definovala hodnotové východiská Svetového sociálneho fóra. Tento dokument jasne identifikuje hlavného ideologického protivníka globálneho sociálneho hnutia – neoliberalizmus. Každý, kto chce vstúpiť do tohto procesu, sa musí stotožniť s obsahom Charty, aby nevznikali zbytočné nedorozumenia o cieľoch občianskych aktivistov. Tí si za svoj ideál vytýčili budovanie planetárnej spoločnosti smerujúcej k harmonickej koexistencii ľudstva a Zeme. Základným heslom WSF sa stal slogan Iný svet je možný. Porto Alegre bolo definované ako nepretržitý proces hľadania a budovania alternatív, ako otvorené fórum antineoliberálnych a antiimperialistických síl pre demokratickú diskusiu, formuláciu návrhov, slobodnú výmenu ideí a skúseností. Dôraz sa kládol predovšetkým na to, že WSF je svetový proces, čím sa zvýrazňovala medzinárodná dimenzia regionálnych a lokálnych stretnutí na podobné témy. V Charte sa okrem toho prízvukuje, že WSF nechce byť inštitucionálnou reprezentáciou svetovej občianskej spoločnosti, aj keď jeho činnosť koordinuje Medzinárodná rada zložená zo zástupcov všetkých zúčastnených organizácií. Zvýrazňuje sa aj nekonfesionálny, mimovládny a nestranícky kontext WSF.
Napriek tomu, že činnosť Svetového sociálneho fóra je ešte len v začiatkoch, jeho výsledky sú neobyčajne bohaté. Vďaka tejto platforme uzreli svetlo sveta desiatky fundovaných návrhov na riešenie najvážnejších ekonomických, sociálnych, environmentálnych a politických otázok dneška. Čoraz viac mysliteľov sa zapája do príprav na zmenu. Hĺbka ich intelektuálneho úsilia je pritom taká pozoruhodná, že jednoznačne vyvracia neoliberálnu propagandu zhutnenú do hesla Iná alternatíva nejestvuje. Svetové sociálne fórum sa odvážne postavilo voči všetkým totalitárnym a redukcionistickým pohľadom na ekonomiku, rozvoj či dejiny a proti používaniu násilia ako prostriedku sociálnej kontroly štátu. Ukázalo, že kapacita pre nenásilný sociálny odpor voči procesu dehumanizácie sveta nezadržateľne vzrastá.
Jako seriál vychází ve Slovu č. 31, 33, 34, 35, 37, 38, 39
http://www.noveslovo.sk