Nebolo to z vypočítavosti, že sme sa “odmlčali” v čase, keď vrcholila iracká vojna; a iste nebola na vine toho ani “sebakritika“ nás, odporcov vojny, v dňoch, keď triumfovala vojnová mašinéria amerických agresorov a spolu s tým í brechot ich českých a slovenských pätolizačov a obdivovateľov. Príčina nášho mlčania bola tá istá ako už viac raz v minulosti - choroba, chudoba a bieda sveta. Tieto verné družky oddávna každého, kto sa nepredá, stoja ako Sudičky nad našim malým Bulletínkom a jedna z nich (či skôr všetky zrazu) jedného dňa zakončia jeho existenciu.
Tentoraz to teda ešte nebolo. A hľa, ako sa nám oplatilo vynútené mlčanie! Po prvé, nazhromaždila sa nám hŕba kvalitných, vysoko podnetných textov - môžeme si teraz dopriať pravé lukulské duchovné hody protichodných hodnotení. Po druhé, vyslovujeme sa k zásadným otázkam vojny a mieru v čase, keď nepriatelia oslavujú svoje (domnelé) víťazstvo a obyčajní ľudia znepokojení vojnou si oddýchli v nádeji, že už sa to chvalabohu skončilo: nemusíme teda nič vysvetľovať, nič opakovať - hovoriac dnes to, čo bolo napísané pred viac ako štvrťrokom, zrazu ukazujeme, že nám ide o hlboké korene, nie o to, čo je na povrchu dňa a udalostí.
Vybrali sme teda niekoľko vyhranených diskusných príspevkov, ktoré sa dopĺňajú/vylučujú, a zostavili z nich špeciálne číslo zamerané na vojnu - a celkom náhodne je to číslo “jubilejné”, maškrtka za odmenu. Všetkým prispievateľom srdečne ďakujeme, i tým, ktorých príspevky si ponechávame nabudúce, aby ohník diskusie už nezhasil. Budeme pokračovať, a teraz si už môžeme dovoliť sústreďovať sa v diskusných prílohách na špeciálne vybrané otázky. Za “vyčerpanú“ samozrejme nepovažujeme ani tému tohoto zošitu, tzv. “preventívnu vojnu”; i o nej budeme hovoriť ešte nabudúce. Kolegom, ktorí nám posielajú svoje texty inde “nepublikovateľné”, odkazujeme, že radi pomôžeme, vyjdeme v ústrety (veď na to sme tu) - len prosíme o trpezlivosť: nie len s ohľadom na to, že naše možnosti sú obmedzené, ale hlavne preto, že sa chceme usilovať, aby sme diskusné názory predkladali v ten pravý moment, keď bude najkvalitnejšia oponentúra, a teda čo najviac kritiky a ohlasu.
Všetky diskusné materiály, ktoré nám došli, sú písané po česky. Mohli by sme ich preložiť do slovenčiny a tak demonštrovať dvojjazyčnosť. Aj keď odhliadnem od praktického zreteľa, vidí sa mi to absurdné: takto užitá dvojjazyčnosť bola by dôkazom úbohosti a nie obzvláštneho bohatstva našej kultúry. Pripomínam preto zásadu, ktorú redakcia dodržiava od samého počiatku: rovnoprávnosť oboch našich jazykov sa prejavuje vždy v celku každého ročníka a nie v každom jednotlivom čísle. Absolútnu prevahu češtiny v tomto čísle vyrovnáme prekladmi z cudzích jazykov do slovenčiny v číslach budúcich. A toto slovenské “na úvod” v zošite ináč celkom česky písanom nech tu stojí ako symbol našej jednoty a našich zásad - ako aj toho, že nášho Slovenskočeska / Československa zničeného zločincami “zamatu” sa nikdy, nikdy nevzdáme; až do posledného dychu zostaneme mu verní.