- Do Prahy som sa vrátil v marci na želanie Alexandra Dubčeka z Bukurešti, kde som pôsobil ako čs. veľvyslanec, a znova som sa na ÚV KSČ vrátil k práci na úseku školstva, kultúry, vedy a médií. Netrvalo dlho a Čs. zväz mládeže mi navrhol, aby som kandidoval na uvoľnený úrad prezidenta. Váhal som aj preto, že dva roky som bol mimo, ale nakoniec som súhlasil. Keď však Dubček rozhodol, že strana podporí generála Svobodu, stiahol som svoju kandidatúru. Považoval som to za dobrý návrh. Prezident Svoboda s Pražskou jarou sympatizoval, ale v mnohom sa správal ako vojak, a nie politik. Je mi ľúto, že v závere svojho života fakticky zaštiťoval normalizáciu.
V KSČ ste boli od roku 1945. Mali ste v priebehu obrodného procesu pocit, že komunistické idey vás sklamali?
- Už v máji 1968 o mne sovietske médiá referovali ako o jednom z revizionistov, ktorí sa v Československu dostávajú k moci. Bola to reakcia na moje vystúpenie k 150. výročiu narodenia Karola Marxa, kde som sa vyjadril, že čs. komunisti sa v roku 1968 nemôžu riadiť tým, čo platilo v minulosti a v úplne iných podmienkach.
Rok 1968 bol vnímaný ako obroda socializmu, dnes však aj vy hovoríte, že to bol pokus o návrat k skutočnej demokracii so všetkým, čo k nej patrí, teda aj pluralitou politického systému...
- Osobne som patril k centristom, vedel som, že k ideálnemu stavu sa nedostaneme, ak vyhlásime od toho a toho dňa demokraciu. I do roku 1968 som prežil dosť prevratov, aby som vedel, že revolučný pohyb spoločnosti skôr uškodí.
Bol teda konečným cieľom reforiem z roku 1968 demokratický parlamentný systém?
- To nikto a nikdy oficiálne nepovedal. Mali sme málo času - pár mesiacov. Dnes nemá veľký zmysel špekulovať, kam by sme došli.
Hovoríte, že ste mali málo času. Skutočne ste nerátali s tým, že Brežnev zasiahne silou?
- Bolo nám jasné, že čs. reformy sa bude Moskva snažiť prekaziť, ale my sme nechceli len kozmetické úpravy a la Kádár. Bolo našou chybou, že sme skutočne nerátali s eventualitou, ku ktorej nakoniec pristúpil. Až po rokoch vyšlo najavo, že Brežnev pripravoval vojská už od apríla. Skutočne sme sa my, politici, nepripravovali na vtrhnutie vojsk Varšavskej zmluvy a po 21. auguste sme museli improvizovať.
Na povestných moskovských rozhovoroch ste sa nezúčastnili. Ako ste si vysvetľovali, že všetci do jedného, okrem Františka Kriegela ich nakoniec podpísali?
- Brežnev dal jednoznačne najavo, že Československo zo svojho vplyvu nepustí, ostatne konflikt so ZSSR neriskovali vtedy ani západné štáty na čele s USA. Ako mi rozprávali účastníci rozhovorov, napr. A. Dubček či Josef Smrkovský, boli mimoriadne dramatické a naši sa nedohadovali len so sovietskym politbyrom, ale, bohužiaľ, aj medzi sebou. Za dohodu veľmi energicky vystupoval prezident, ktorý apeloval na zodpovednosť voči českému a slovenskému národu. Zrejme to bol ten najväčší dôvod, prečo nakoniec čs. delegácia protokol podpísala. Bol to výsledok politického realizmu a historická nevyhnutnosť.
Keby odmietla čs. delegácia moskovský protokol podpísať, vyhlo by sa Československo normalizácii?
- Nie som presvedčený, že postoj, aký zaujal F. Kriegel, by v prípade, že by sa rovnako zachovali ostatní, niečo na veci zmenil. Výsledkom mohlo byť menovanie akejsi okupačnej správy, kedy by sme už absolútne nič nemohli ovplyvniť.
A. Dubček, prakticky ako jediný z protagonistov čs. jari, sa vrátil do politiky v roku 1989. Ako by ste ho zhodnotili v roku 1968 a po roku 1989?
- Som presvedčený, že svoj politický vrchol dosiahol práve v roku 1968. Mal so svojím tímom podporu prakticky celého českého a slovenského národa. Návrat v roku 1989 bol určite jeho politickou rehabilitáciou, pre neho aj osobnou satisfakciou, ale bol podľa mňa skôr formálny. Noví politici ho využili pre zviditeľňovanie seba samých.
Spočiatku sa zdalo, že November 1989 je pokračovaním Januára 1968. Bola to zrejme naivná predstava...
- Bola. November mohol byť pokračovaním Januára, ale nebol. Aj preto, že politici z roku 1968 boli unavení dvadsiatimi rokmi normalizácie, ale nastupujúca politická garnitúra mala iné záujmy a ciele. Keď ste spomenuli, že A. Dubček bol prakticky jediným politikom z roku 1968, ktorý sa vrátil do vysokej politiky, vystihli ste podstatu.
Ako hodnotíte už oddelenú slovenskú a českú súčasnosť?
- Na Slovensku som bol naposledy pred troma rokmi, informácie mám dnes len z českých médií, a preto si netrúfam hodnotiť slovenské dianie. Nepochybne však vnútropolitické pohyby v posledných rokoch sú pozitívne a veľmi významné nielen pre Slovensko, ale aj pre ČR a Európu. V Česku sa presviedčame, že transformácia zlyhala, a dostať sa z problémov, ktorým za to vďačíme, nebude ľahké a nevyvoláva to žiadny jasot.
Dr. Čestmír Císař (1920) - od roku 1947 stranícky pracovník, od apríla do augusta 1968 tajomník ÚV KSČ, od júla 1968 do septembra 1969 predseda ČNR. Z KSČ vylúčený v roku 1970, do roku 1982 pracovník Štátneho pamiatkového úradu. V roku 1988 spoluzakladateľ nezávislej iniciatívy Obroda -klubu za socialistickú prestavbu.
Národná obroda, 22. srpen 2000