Irak nebol zlyhaním OSN

Globalizáciu kapitálu kombinovať s globalizáciou sociálnej spravodlivosti

Jan Kavan, predseda Valného zhromaždenia OSN

Napriek všeobecnému rozruchu okolo jeho osoby je stretnutie s Janom Kavanom ľudsky príjemným zážitkom. Keď prichádzal, jeden známy povedal: „Blíži sa prezident zemegule.“ Predchádzajúci rozhovor s ním sme v týždenníku Slovo priniesli minulý rok v septembri, keď na poste predsedu Valného zhromaždenia OSN práve začínal. Deväť mesiacov prinieslo veľa zmien na osobnej i profesionálnej úrovni. České médiá však o ňom častejšie hovorili v súvislosti s mnohými kauzami než s jeho funkciou. Dialo sa tak v období, keď iracká kríza akoby spochybnila samotnú ideu multilateralizmu, na ktorej je Organizácia Spojených národov postavená. Rozhovor sa preto zaoberá životom Jana Kavana len okrajovo, omnoho dôležitejšie mi pripadali iné otázky. Bola iracká kríza zlyhaním OSN? Ak nie, čo ju potom zapríčinilo? Dajú sa Spojené národy reformovať, sú ešte schopné priniesť pre svet niečo nové a pozitívne?

Z mnohých strán dnes počuť, že iracká kríza bola zlyhaním OSN. Organizácia nedokázala nájsť spoločný postoj, a teda nemohla urobiť nijaké kroky na riešenie krízovej situácie. Na druhej strane sa dá právom namietať, že nemohla zlyhať OSN, lebo jej politika závisí od postojov členských krajín – a teda predovšetkým tých najsilnejších. Ako vnímate tieto rozporné fakty vy?
- Predovšetkým si nemyslím, že šlo o zlyhanie OSN. Vychádzam pritom z Charty OSN, ktorá jasne hovorí, že OSN sa usiluje ochrániť budúce generácie od hrôz vojny. To je, samozrejme, vplyv skúseností generácií, ktoré organizáciu zakladali a ktoré zažili obe svetové vojny. Domnievam sa, že v irackej kríze sa snažila presne o naplnenie tejto základnej povinnosti. To, že sa to nepodarilo, neznamená zlyhanie OSN ako inštitúcie. Je to však výsledok objektívneho faktu, že v rámci existujúcej štruktúry Bezpečnostnej rady OSN sa členské štáty nemohli dohodnúť. To je obraz politickej reality, v ktorej menšina, no menšina vrátene najmocnejšieho štátu – vojensky, hospodársky i politicky – teda USA, nenašla spoločnú reč so zvyškom sveta. Môžeme sa teda baviť o reforme Bezpečnostnej rady tak, aby nezohľadňovala situáciu roku 1945, ale roku 2003. No s tým multilaterálna svetová inštitúcia, nazvaná OSN, nemôže nič robiť.

Aká je potom jej funkcia?
- Treba si uvedomiť, čo to OSN je. Je to medzivládna svetová organizácia. Nie je teda ani zďaleka taká integrovaná ako Európska únia, funguje skutočne na princípe medzivládnej spolupráce. Členské štáty, najmä členovia Bezpečnostnej rady, majú veľké právomoci. Je smutné, je to škoda a významne to vypovedá o realite roku 2003, že zhodu medzi najvýznamnejšími štátmi na svete sa nepodarilo dosiahnuť. No nazvať to zlyhaním OSN sa nedá. Neviem si predstaviť nijakú inú organizáciu, v ktorej by boli tieto štáty členmi a kde by sa dokázali dohodnúť. Znamená to však, že sa musíme pýtať, či nebola spochybnená celá filozofia multilaterálnej svetovej organizácie. A tým sa OSN zaoberá. Zároveň sa musíme pýtať, ako zabezpečiť funkčnú spoluprácu medzi OSN a väčšinou členských štátov a takou mocnosťou, akou sú dnes USA, ktorá si môže dovoliť organizáciu úplne ignorovať.

Prečo by Spojené štáty vôbec mali chcieť spolupracovať s OSN?
- Domnievam sa, že spolupráca je výhodná pre obe strany. USA nemôžu dlhodobo alebo dokonca i strednodobo rozhodovať v globálnom priestore úplne unilaterálne. Spolupráca s OSN je preto pre ne výhodná. Ilustruje to niekoľko príkladov, vrátane povojnovej situácie a rekonštrukcie Iraku. Na druhej strane, OSN bez Spojených štátov by bola rovnako politicky i finančne obmedzená. Obe strany teda potrebujú nájsť spoločnú reč. Na to jasne poukázala iracká kríza. Varoval by som zároveň pred redukovaním OSN len na oblasť udržania mieru a bezpečnosti. A mier a bezpečnosť by som neredukoval len na jeden motív – Irak. OSN sa momentálne zúčastňuje na pätnástich iných mierových misiách v rozličných častiach sveta. Ale taká je už povaha masmédií, len čo je nejaká misia úspešná, už nie je zaujímavou pre správy. Katastrofy a vojny zasa samozrejme áno. Zároveň je organizácia aktívna v mnohých ďalších oblastiach – v rozvojovej politike, odzbrojení, boji proti epidémiám ako AIDS či malária. Povedať, že OSN zlyhala, lebo nedokázala zabrániť vojne v Iraku, sa mi zdá trochu zjednodušujúce. A to rozhodne nechcem tento veľký problém bagatelizovať. Je však veľmi ľahké povedať namiesto jeho vysvetlenia „zlyhala OSN“.

Nie je v tom aj kus premyslenej politiky vlád štátov, najmä tých najsilnejších – a teda predovšetkým USA? Majú potenciál v OSN veľa zmeniť, minimálne iniciovať vážne rozhovory, no nerobia to. Na druhej strane, keď potom príde nejaká kríza, vždy môžu povedať: „OSN zlyhala, musíme nastúpiť my. Možno to nie je najlepší spôsob, ale je jediný možný.“
- To je zložitá otázka. Odpoviem na ňu inak. Spojené štáty nemôžu samy zabezpečiť reformu Bezpečnostnej rady. Vo svojej funkcii predsedu Valného zhromaždenia predsedám mnohým pracovným komisiám, ktoré sa zaoberajú najrôznejšími rezolúciami alebo reformami. Predsedám napríklad komisii zaoberajúcej sa revitalizáciou Valného zhromaždenia a rovnako tak komisii zaoberajúcej sa reformou Bezpečnostnej rady. Táto, bohužiaľ, zasadá už desiaty rok bez viditeľného výsledku – na rozdiel od mnohých iných, ktoré prijímajú konkrétne kroky. Napríklad v komisii zaoberajúcej sa prevenciou ozbrojených konfliktov sa, dúfam, podarí dohodnúť na rezolúcii ešte počas českého predsedníctva. Do minulého týždňa som predsedal aj komisii zaoberajúcej sa prípravou rezolúcie o „integrovanom a koordinačnom mechanizme“, ktorý má pomôcť realizácii záverov všetkých veľkých summitov OSN – o udržateľnom rozvoji, o financovaní rozvoja a podobne. A to je jedna z najdôležitejších tém, lebo do nej vstupujú, s trochou zjednodušenia, rozdielne záujmy medzi bohatými a chudobnými krajinami. Predseda Valného zhromaždenia OSN má sprostredkovať kompromis a po niekoľkých mesiacoch práce navrhnúť rezolúciu, ktorá by zabezpečila spoluprácu. Len tak sa budú môcť naplniť dôležité záväzky, ako sú boj proti chudobe, zaistenie pitnej vody, vzdelania a podobne. Napríklad v tejto otázke sa 25. júna podarilo nájsť vo Valnom zhromaždení kompromis. Treba však povedať, že zo všetkých tých komisií, ktorým predsedám, najfrustrujúcejšou je práca v komisii pre reformu Bezpečnostnej rady OSN. Neexistuje v nej významný pokrok, ktorý by sa týkal jej zloženia, právomocí štátov. No tu nemôžu väčšiu zmenu docieliť ani Spojené štáty.

Na čom ich vplyv stroskotáva?
- Uvediem príklad. Veľká väčšina krajín sa zhodne na tom, že dnešné zloženie reflektuje realitu roku 1945 s jej mocenským rozložením a 54 členskými krajinami. Dnes ich je 191 a veľká väčšina z nich rozvojových. A tie v podstate nijakú úlohu v rozhodovaní nezohrávajú. A to ani veľké, ako India a Brazília. A tak existuje súhlas, že treba zvýšiť počet členov BR – stálych i nestálych – aby to odrážalo dnešnú situáciu, no nezhodnú sa na tom, ako BR rozšíriť, najmä pokiaľ ide o stálych členov. Predovšetkým v prípade, ak by noví stáli členovia mali mať tiež právo veta. Iný príklad. Mal by byť reprezentovaný každý kontinent. No ani tie sa nedokážu dohodnúť. Z Latinskej Ameriky by sa stálym členom asi mala stať Brazília. No jej rival, Argentína, s tým nebude nikdy súhlasiť. V Afrike je to zasa Juhoafrická republika. No veľké štáty ako Nigéria, či významné ako Egypt, sa postavia proti. Pozrite sa na Áziu. Hneď vám napadne India a odpor Pakistanu. Druhým najväčším prispievateľom do systému OSN, po Spojených štátoch, je Japonsko. Rozdiel medzi ich príspevkami nie je veľký – 22 percent celého rozpočtu k 19,6 percentám. Spojené štáty majú obrovské právomoci, Japonsko nemá žiadne. A takto sa dá pokračovať v Európe, kde máte Nemecko, k čomu by malo Taliansko určite omnoho rezervovanejší postoj. Zároveň tu máme otázku, čo s európskymi krajinami, ktoré majú právo veta len vďaka výsledkom poslednej svetovej vojny – Francúzskom a Britániou? Mimoeurópske štáty by navrhovali len jedného zástupcu pre celú Európsku úniu. Nájsť kompromis v týchto otázkach je nesmierne zložité. Práve kvôli názorom rivalov potenciálnych kandidátov. A to nevyriešia ani Spojené štáty. Samozrejme, majú ohromný vplyv, no toto je mimo ich možností. USA by mohli viac pomôcť pri reforme Valného zhromaždenia OSN a som rád, že zástupcovia ich misie sa veľmi aktívne zúčastňujú na všetkých diskusiách o reforme VZ, ktoré som viedol. Ale aj tam všetko funguje na konsenze. A nájsť ho pri 191 krajinách, je nesmierne zložité. V tomto zmysle bude teda OSN vždy veľmi pozorne počúvať hlas USA – je to najsilnejšia krajina a najväčší prispievateľ. To posilňuje vôľu nájsť spôsob spolupráce. No ani jeden z partnerov nemá moc meniť výrazne správanie toho druhého. USA nepretlačia reformu, ktorá nenájde podporu väčšiny, OSN ich zasa nezastaví, pokiaľ sa rozhodnú poslať niekam armádu aj bez jej mandátu. Treba to vziať na vedomie a dohodnúť sa, že v niektorých otázkach sa asi nedohodneme.

Nezabráni práve takéto konštatovanie akejkoľvek spolupráci?
- Pre budúcu spoluprácu to, podľa mňa, nie je až také dôležité. Pretože aj tí, ktorí boli proti vojenskej intervencii USA práve preto, že nemala legitimitu mandátu BR OSN, sú teraz spokojní s výsledným faktom, že padol režim Saddáma Husajna. A ten nemá a nemal podporu nikoho. Teraz treba vychádzať zo stavu, že tam tento diktátor už nie je a nájsť spôsob, ktorým by okupačné mocnosti, predovšetkým USA, mohli spolupracovať s OSN na ekonomickej a politickej reforme Iraku. Kompromis vyjadrený v rezolúcii 1483, ktorý sa bude v praxi formulovať spoluprácou na mieste, môže ukázať, že spolupráca je výhodná pre obe strany.

Spoluprácu na povojnovej rekonštrukcii Iraku mnohí považujú za renesanciu multilateralizmu...
- Áno.

Iní ju zasa pokladajú za odobrenie stavu, ktorý bude viesť k privatizácii Iraku americkými firmami, ktoré ako jediné dostanú zákazky. Tou skutočnou mocnosťou na mieste sú Spojené štáty a ich postaveniu nemôžu čeliť ani spojenci. Ku kontraktom nie sú pripustené ani britské firmy, v najlepšom prípade môžu dúfať, že sa stanú subdodávateľmi. Ako vnímate toto rozporné hodnotenie?
- Popísali ste realitu. Nepodceňoval by som však možnosti rôznych štátov zúčastniť sa na rekonštrukcii ako subdodávatelia. Tie kontrakty sú skutočne veľké a pre krajiny nášho vplyvu a možností by bolo veľmi výhodné, ak by sa naše firmy na nich mohli podieľať ako subdodávatelia.

Tá otázka smerovala inam. Nie je rozhodujúce, koľko štátov sa bude na rekonštrukcii zúčastňovať, ale ako sa o nej bude rozhodovať. Bude cieľom rekonštrukcie pomoc Iračanom alebo zisk zúčastnených spoločností či štrukturalizácia irackého hospodárstva tak, aby vyhovovalo zahraničným záujmom?
- Treba podporovať také kontrakty, ktoré pomôžu Iraku a zároveň prinesú zúčastneným firmám zisk. Inak by to komerčné firmy nerobili. Nemyslím si však, že to musí byť nutne v rozpore. Bude to však závisieť od veľmi citlivých rokovaní.

Má OSN možnosť zastaviť konanie, ktoré by podľa nej nebolo v záujme budúceho rozvoja Iraku?
- Nie. V tejto chvíli ju nemá. Presadilo sa však pravidlo, že raz za štvrťrok poskytnú okupačné mocnosti podrobné správy o tom, čo sa deje, a na konci roka sa OSN k tomu vyjadrí. Právomoc meniť rozhodnutia okupačných mocností počas obdobia, v ktorom na území rozhodujú, organizácia nemá.

V súvislosti s povojnovým Irakom je veľmi diskutovanou i otázka inšpekcií. Spojené štáty odmietli návrat inšpektorov OSN a vyhlásili, že sa o ne postarajú samy. Aký môžu mať dôvod? Ako sa treba na takéto rozhodnutie pozerať v svetle vyhlásení Hansa Blixa, šéfa zbrojných inšpektorov OSN, ktorí v Iraku pôsobili pred vojnou? Nezakryto vyhlásil, že ešte pred vojnou mu USA komplikovali prácu.
- Popísali ste situáciu, ktorá je známa. Aká je teda otázka?

Spojené štáty nedôverujú inšpektorom OSN kvôli nedostatku odbornosti či možnej politickej zaujatosti, alebo len potrebujú mať proces hľadania zbraní hromadného ničenia úplne pod kontrolou? V tom prípade sa však stáva problematickou jeho objektivita...
- Túto otázku by ste mali položiť skôr predstaviteľom USA a okupačných mocností. Ja, ako predseda Valného zhromaždenia OSN, samozrejme, podporujem návrat zbrojných inšpektorov OSN a som presvedčený, že sú odborne veľmi zdatní. To, podľa mňa, nikto nespochybňoval. Vnímam, že okupačné mocnosti, zodpovedajúce podľa Ženevských konvencií za všetko, čo sa na nimi kontrolovanom území deje, chcú mať úplnú kontrolu nad všetkými procesmi. Stále však dúfam, že dohoda je možná. Beriem na vedomie, že verejne vyjadrované rozdielne názory amerických predstaviteľov a Hansa Blixa viedli k istému napätiu. Jeho výsledkom je, že Američania si návrat Hansa Blixa rozhodne nebudú želať. No jeho mandát sa aj tak končí. Domnievam sa, že americkí špecialisti, ktorí doteraz neúspešne hľadajú v Iraku zbrane hromadného ničenia, prežívajú podobnú skúsenosť ako nedávno inšpektori OSN. A teda úvaha, že tam niekde musí byť skryté väčšie množstvo zbraní hromadného ničenia, nezodpovedá skutočnosti. Bolo by teda v záujme bezpečnosti celého regiónu a sveta zistiť, ako to s programami na vybudovanie týchto zbraní bolo. Spolupráca s inšpektormi OSN by sa potom ukázala ako vhodná.

Čo ak USA vyhlásia, že zbrane našli?
- Ak aj Američania nejaké zbrane nájdu, chápem postoj predsedu Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energiu (MAAE), pána El Baradeja. V našom rozhovore vo Viedni vyjadril nádej, že po takom náleze budú prizvaní inšpektori MAAE a OSN, aby ho analyzovali. V opačnom prípade by nález nemusel byť uznaný väčšinou krajín ako autentický a vierohodný. Som v týchto veciach samozrejme laik. No verím uisteniu El Baradeja, že jeho inšpektori sú natoľko odborne zdatní, že by takú analýzu boli schopní urobiť.

Pred, ale aj po útoku bolo pri hlasovaní v OSN počuť o lobovaní, snahe získať na svoju stranu čo najviac hlasov. Ako to funguje? Nie sú to určitým spôsobom úplatky typu „ak budete hlasovať za nás, získate rozvojovú pomoc“?
- Počas môjho pôsobenia vo funkcii predsedu Valného zhromaždenia OSN nemám nijaké konkrétne informácie o prípadoch takéhoto lobingu. No vychádzajúc z kuloárnych diskusií medzi diplomatmi, ktoré tam denne počujem, by ma neprekvapilo, ak by sme konštatovali, že rôzne formy lobingu sú pomerne rozšírené, až bežné. Každá krajina sa usiluje využiť svoje možnosti a prostriedky na presadenie svojich záujmov.

Usiluje sa s tým OSN niečo robiť? Alebo to krajiny prijali ako fakt, s ktorým sa naučili žiť, dokonca ho niekedy aj využívať?
- Ak sa presadenie týchto záujmov nerobí na úkor spoločných, ako je zaistenie mieru a bezpečnosti, fungovanie medzinárodného práva a podobne, tak to treba vziať na vedomie. Aj to je forma medzivládnych aktivít.

Existujú v rámci OSN nejaké stále koalície štátov? Dá sa hovoriť o rozpore či odlišnom vnímaní chudobných a bohatých krajín?
- Určite áno. Napriek všetkým ostatným rozdielom, napríklad v otázke nukleárnych zbraní, napriek obchodným vojnám medzi kontinentmi, jedným z najväčších rozporov ovplyvňujúcich diskusiu aj v mnohých iných otázkach medzinárodného života, je práve rozdielne postavenie, rozdielne názory chudobnejších a bohatších krajín, rozvojových a vyspelých. Ovplyvňuje to väčšinu tém.

V čom sa to prejavuje napríklad teraz?
- Jedno z najzložitejších a najcitlivejších rokovaní, ktoré som ako predseda Valného zhromaždenia viedol, bolo na tému „integrovaného a koordinovaného mechanizmu“. Ako som už povedal, bolo sa na ňom treba dohodnúť, aby sa mohli realizovať závery všetkých summitov OSN, vrátane najdôležitejšieho, a to Deklarácie Milénia 2000. Tá obsahuje osem veľmi konkrétnych rozvojových cieľov. Takmer do poslednej chvíle to vyzeralo, že sa tie štáty nezhodnú takmer na ničom. Nakoniec sa kompromis podarilo nájsť. Mnoho diplomatov to pokladalo za veľký úspech českého predsedníctva. Samozrejme, tento kompromis mnoho vecí nerieši. No vytvára možnosť, že v novovytvorenom partnerstve sa postupne budú riešiť. Dôležité je i samotné politické prihlásenie sa bohatých štátov k nutnosti, potrebe, financovať rozvojovú politiku. A na druhej strane prihlásenie sa rozvojových krajín k istej forme monitoringu, kontroly. Netvrdím, že problémy sa podarilo vyriešiť. No je to prielom. Vytvoril sa rámec, v ktorom to možné bude. A nezhoda by znamenala spochybnenie záverov všetkých tých obrovských a drahých summitov v Doha a Johannesburgu a podobne. A to by bolo spochybnením úlohy OSN omnoho väčšmi než vojna v Iraku. Zmysel multilaterálnej organizácie je totiž v schopnosti preklenúť rozpory a vytvoriť mechanizmus dlhodobej spolupráce na konkrétnych projektoch, ktoré by mali viesť k potlačeniu chudoby, prístupu všetkých ľudí k vode, vzdelaniu a podobne.

Súvisí to nejako s udržaním mieru?
- Sú to spojené nádoby. Ak by sa to nepodarilo a existovali by oblasti, v ktorých by tieto problémy ostávali dlhodobo neriešené, vznikalo by obrovské napätie. Extrémna chudoba, epidémia, frustrácia z neexistujúcej pomoci, pocity bezmocnosti, kombinované s dlhodobo neriešenými politickými problémami, ako napríklad situácia na Strednom východe, vytvárajú živnú pôdu pre hnev, frustráciu, od ktorých je len krok k radikálnym, fundamentalistickým náladám, z ktorých sa rodí terorizmus. Pre mňa boj proti medzinárodnému terorizmu, boj za prevenciu medzinárodných konfliktov a boj proti extrémnej chudobe, za prístup k základným zdravotným službám a vzdelaniu, boj proti extrémnej netolerancii, predstavujú spojené nádoby. A v tom je práve zmysel organizácií, ako je OSN.

Keď sa však človek pozrie na bezpečnostné stratégie krajín – nielen USA, ale aj európskych – často vnímajú tieto hrozby, ako by mali len vojenský aspekt. A teda sa s nimi dá vysporiadať len vojenskými prostriedkami...
- Som hlboko presvedčený, že to tak nie je. Keď už to má vojenský aspekt, je takmer neskoro. Je to vplyv neriešenia ekonomickej, politickej, sociálnej dimenzie problémov. Práve nimi by sa malo zaoberať Valné zhromaždenie. Vojenskými otázkami sa zaoberá Bezpečnostná rada.

Nie je práve toto hranica, za ktorú americká unilateralistická politika nevie prejsť? Dokáže na problémy reagovať, potláčať ich vojenskými prostriedkami, no ich korene nevie postihnúť. Dostáva sa tým do uzavretého kruhu.
- Samozrejme.

Pred chvíľou ste povedali, že vytvorené mechanizmy „by mali“ riešiť globálne problémy. Skutočne veríte, že ich vyriešia? V OSN bolo prijatých niekoľko rezolúcií o rozvojových dekádach, po rozpade bipolarity všetci očakávali krásnu dobu, v ktorej sa nik nebude zaoberať výrobou zbraní hromadného ničenia, ale reálnymi problémami. Napriek tomu je napríklad subsaharská Afrika chudobnejšia, ako bola pred desiatimi rokmi. Veríte, že sa podarí nájsť riešenie práve teraz?
- Súhlasím s tým, že po skončení studenej vojny prevládla veľká eufória, nádej, že teraz sa veci začnú skutočne riešiť. Ukázalo sa to ako veľmi nerealistické a naivné. Problémy sú iné, no o nič menej zložité. Trvalo určitý čas, kým si to mnohí politici uvedomili. Stalo sa tak niekedy v polovici 90. rokov. Súhlasím tiež s tým, že situácia sa nijako podstatne nezlepšuje, v niektorých aspektoch, pod vplyvom takzvanej globalizácie, je dokonca horšia. Globalizácia spôsobila prehĺbenie priepasti medzi bohatými a chudobnými krajinami. Pre mňa však z toho nevyplýva, že globalizácia je niečím zlým, čomu sa treba brániť. V prvom rade by to bolo nezmyselné. Je súčasťou reality, v ktorej žijeme. Navyše, nemyslím si, že sama osebe je úplne negatívna. Treba však vnímať aj sociálne dosahy a vytvoriť mechanizmus, ktorý by tie negatíva minimalizoval. V rovine hesiel by som to nazval: Globalizáciu kapitálu, ktorá je nezvratná, treba kombinovať s globalizáciou sociálnej spravodlivosti. Konkrétne sa to potom musí premietnuť do jednotlivých regiónov, pre každú krajinu špecifickým spôsobom. A na to multilaterálne organizáciu sú.

Ako dlho však bude treba čakať?
- Vôbec si nemyslím, že sa to stane rýchlo a nie som ani ochotný zaručiť, že to bude určite. No aj na základe deviatich mesiacov práce v OSN, môžem povedať, že existuje veľká politická vôľa riešenie nájsť. Nebude to však nijaký veľký prielom, kvalitatívna zmena z jedného dňa na druhý. Pôjde to veľmi ťažko, veľmi pomaly a krok po kroku. Multilaterálna organizácia ako OSN musí zdokonaliť systém kontroly toho, čo sa deje, a zároveň vytvárať nátlak na národné vlády, aby záväzky, ktoré prijali, skutočne realizovali. Nepodarí sa to občasnými konferenciami. Musí existovať permanentný monitorovací systém, ktorý musí obsahovať aj mechanizmy nátlaku na národné štáty. Nie som prehnaný optimista, ale opatrným optimistom som. Existuje pomerne jasné uvedomenie si rozsahu nebezpečných rozmerov problému i toho, že neriešenie všetko len zhorší. Dnes už nie je možné ignorovať problém len preto, že je veľmi ďaleko. Je jedným z dôsledkov globalizácie, že každá z kríz sa postupne premietne do všetkých častí sveta. Je teda v záujme všetkých zabrániť im a riešiť ich v zárodkoch. To pred niekoľkými desiatkami rokov nebolo. Konflikty boli často uzavreté, regionálne.

Prejdime k osobnejším otázkam. Zástupca českej republiky sa dostal na takú významnú funkciu v OSN po prvýkrát. Napriek tomu, napriek všetkým zložitým otázkam, ktoré organizácia musí riešiť, sa v Čechách v súvislosti s vašou osobou hovorilo predovšetkým o kauzách, ktoré v porovnaní s globálnymi problémami môžu vyzerať zbytočne. Ako to vnímate?
- Veľmi ma mrzí, že musím konštatovať, že ste pravdivo popísali realitu. Aj skúsení diplomati pôsobiaci v OSN dlhé roky poukazujú na to, že vo väčšine prípadov krajina, ktorej občan je zvolený za predsedu Valného zhromaždenia OSN, to považuje za veľkú prestíž. A tímu predsedu potom aktívne pomáha. Diplomati si, samozrejme, všimli, že v prípade Českej republiky to tak nie je. České médiá sa zaujímajú najmä o rôzne moje kauzy, z ktorých je veľká väčšina zmätkom skreslených informácií, špekulácií a podobne. V porovnaní s globálnymi problémami, ktorými sa české predsedníctvo zaoberá, sú skutočne okrajové.

V čom vidíte dôvod?
- Môže to byť spôsobené aj vysokým nezáujmom o OSN. Keď sa pozriete na počet článkov zaoberajúcich sa problematikou OSN, zverejnených v českých médiách počas českého predsedníctva, je to minimum. Nízka je i kvalita znalosti fungovania OSN – a to nielen medzi obyčajnými ľuďmi, čo je pochopiteľné, ale i medzi novinármi, politikmi, poslancami. To je určite škoda. Musím konštatovať, že za deväť mesiacov, čo pôsobím vo funkcii, sa na problematiku OSN a českého predsedníctva pýtalo napríklad omnoho viac slovenských ako českých novinárov. Kvalifikovanejšie otázky som dostával v krajinách ako Austrália a Japonsko než tu v Prahe. A to sem chodím pravidelne na každé zasadnutie parlamentu, ktorého som členom.

Prečo ten nezáujem?
- Sám si kladiem túto otázku. Tesne pred vami som asi dve hodiny hovoril s inou novinárkou. Väčšina jej otázok sa týkala spomínaných káuz, vracala sa dokonca k absurdnému obvineniu ešte z roku 1991, že som spolupracoval s ŠtB. Napriek tomu, že dva nezávislé české súdy toto obvinenie odmietli. Problematika OSN ju vôbec nezaujímala a vôbec nebola výnimkou. Prečo je to tak, to neviem. Môžem len konštatovať, že rôzni ľudia v mojom okolí ponúkajú rôzne vysvetlenia – od obyčajnej ľudskej závisti, až po nechuť väčšiny českej tlače k politikovi, ktorý sa definuje viac ľavicovo. Navyše je bývalý disident, tí tu nie sú veľmi populárni, ale aj bývalý emigrant a tí už vôbec nie sú populárni. A mnohí novinári uverili tomu, čo napísali iní novinári. Často sa mi stane, že nejaký žurnalista napíše nejaké pomerne absurdné obvinenie a potom si v iných novinách prečítam, že tá úvaha je pravdivá, lebo to napísali iné noviny. Ako človeka, ktorý bol na Západe profesionálnym novinárom dvadsať rokov, ma tento mechanizmus zaráža. Špekulácia novinára sa berie ako preverený, objektívny fakt.

Plánujete po ukončení mandátu vo Valnom zhromaždení OSN nejaký väčší návrat na českú politickú scénu?
- Čomu hovoríte väčší návrat? Nijaký väčší návrat neplánujem. Som poslancom, takže po skončení môjho funkčného obdobia sa vrátim a budem sa usilovať byť aktívny v Poslaneckej snemovni, zvlášť v zahraničnom výbore, ktorého som členom. Zahraničná politika je odbor, ktorý ma nesmierne zaujíma, baví ma a myslím si, že mu rozumiem. Inak väčší návrat neplánujem.

Môže predchádzajúca otázka nejako súvisieť s nadmernou medializáciou vašich káuz?
- Domnievam sa, že akási obava, že by som mohol plánovať väčší návrat, je jedným z dôvodov, prečo mám terajšie mediálne problémy. Tie pominú, keď uvidia, že nič také neplánujem. Budem pôsobiť v rámci svojho poslaneckého mandátu.

Slovo č.27/2003, červenec 2003