Vo Vaej knihe Prosím stručně ste k rozpadu Československa uviedli, e keby Slováci naozaj chceli i s Čechmi v jednom táte, museli by sa proti rozdeleniu vzbúri, nemyslím nejakým povstaním, ale aspoň v podobe nejakej petície. Nič také nebolo. Toto Vae tvrdenie je v priamom rozpore so skutočným dianím na Slovensku v rokoch 1991 1992.
Týdenník Kultúrny ivot uverejnil 23. 10. 1991 text deklarácie ZA SPOLOČNÝ TÁT, na formulácii ktorej sme sa spolu s Vladom Čechom, Soňou Čechovou, Vladom Strniskom, Anastáziou Ginterovou, Ivanom túrom a niekožkými ďalími prítomnými podiežali. Deklarácia sa stala podkladom pre PETÍCIU ZA SPOLOČNÝ TÁT, pod ktorú sa postupne podpísalo v Kultúrnom ivote vye 300 000 občanov zo Slovenska. Mená a profesie mnohých z nich boli uverejnené v tlačenom vydaní. Verejne vystavi svoju osobu agresívnym ovinistickým útokom nacionalistov, ktorých výslovne protizákonné konanie tát toleroval, bolo v danej dobe vežkou občianskou statočnosou.
Týchto 300 000, ako i ďaích 1 000 000 podpisov z celého Československa, ktoré zozbierala iniciatíva VÝZVA OBČANOV (túto koordinoval pán Tigrid, ktorý petíciu vyhlásil po svojej návteve v Kultúrnom ivote, pri ktorej sme boli prítomné i my), boli na základe zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve odovzdané Federálnemu zhromadeniu v Prahe.
Ignorovanie ústavného petičného práva československým parlamentom nemienime na tomto mieste komentova. Musíme sa ale ohradi proti Vámu tvrdeniu, e sa v prospech spoločného československého tátu na Slovensku nič nerobilo. Predstavitelia iniciatívy Za spoločný tát vykonali mnostvo aktivít, stretnutí nielen s žuďmi, ale i s predstavitežmi vlád národných či federálnej (návteva delegácie Iniciatívy u pani Dagmar Bureovej a Petra Pitharta), parlamentov, ale i s Vami, pán prezident. Na Brarislavskom hrade ste prijali v prítomnosti pánov Schwarzenberga a Kocába delegáciu Iniciatívy (Vlado Strnisko, Soňa Čechová, Eva Kováčová, Katarína Zavacká, Anastázia Ginterová) Zúčastnili ste sa osobne i na vežkom mítingu Za spoločný tát, ktorý bol v Bratislave (vo Vežkej sále Domu odborov) 30. 10. 1991. Na osvieenie pamäti: boli ste v Bratislave z príleitosti narodenín Alexandra Dubčeka.
Namiesto vymenúvania mnostva ďalích aktivít, udalostí, stretnutí s predstavitežmi politických strán, ktorými Slovensko prejavilo vôžu zabráni rozbitiu československého tátu (nehovoriac o česko-slovenskom periodiku MOSTY, ktoré v Bratislave vychádza dodnes), chceme pripomenú aspoň protestný list, zaslaný 22. 10. 1992 predsedovi OSN Butrusovi B. Ghálímu, v ktorom podpísaní Slováci a Česi protestovali proti snahe rozbi československý tát za kadú cenu, aj nedodraním ústavných princípov.
Pripomíname tie, e Slováci v rozpore s Vaimi tvrdeniami pouili zbrane za spoločný československý tát tak pred októbrom 1918 v Československých légiách, ako i v rokoch 1939-1945 v zahraničnom vojsku i počas Slovenského národného povstania. Vtedy ich namierili nielen voči nemeckým okupantom, ale i proti slovenským kolaborantom. V rokoch 19901992, pri ústavnej záruke demokratických procesov (ktoré politické vedenie krajiny tak hanebne obilo) bol ozbrojený boj nielen nezmyselný, ale najmä by mu chýbala akákožvek medzinárodná podpora. Na toto ste si zrejme nespomenuli.
Pán prezident,
je moné, e radový čitatež, ktorý tieto udalosti nezail či u v Čechách, na Slovensku, alebo vade tam, kde sa Vaa kniha dostane v preklade, Vám Vae slová o rozpade Československa bez odporu slovenskej verejnosti uverí. Nebude to vak nadlho. A keď sa dozvie (a on sa to dozvie), ako to s rozbitím Československa popravde bolo, významne sa naruí Vaa dôveryhodnos i pri tých tvrdeniach, ktoré sú pravdivé.
Eva Kováčová, matematička
Katarína Zavacká, historička práva
Soňa Čechová, vydavatežka dvojtýdenníka MOSTY
Anastázia Ginterová, publicistka
Branislav Lika
1. 6. 2006