Väčšinou chudobné krajiny tretieho sveta sú nútené požičiavať si
peniaze zo západných bánk, MMF a Svetovej banky, ktoré sú kontrolované KGI.
V 1990-tych rokoch dlh tretieho sveta bol okolo 2000000000000 US dolárov (2
trilióny ?), čo je nezaplatiteľná suma. Veľká časť exportu týchto krajín
ide len na splatenie úrokov. Napríklad v 80-tich rokoch, 80% exportu Paraguaju
išiel na platenie úrokov do cudzích bánk. V týchto rokoch zisk cudzích
bank z úrokov krajín tretieho sveta bol trikrát vyšší ako zisk z priamych
investícií.
Mnohé neokoloniálne krajiny si požičiavajú peniaze na splácanie starých
dlhov. MMF požičiava peniaze neokoloniálnym krajinám s podmienkami, ktoré
majú priniesť MMF vyšší zisk. Podmienky väčšinou zahrňujú zníženie
domácej konzumácie, aby krajina mohla viac exportovať a tým prinášať vyšší
zisk KGI. Dlhujúci národ musí penalizovať vlastnú populáciu obmedzením
subvencií do potravín, ubytovania, vzdelávania a sociálnych podpôr. Musí
devalvovať menu, zmraziť platy, zvýšiť ceny, takže populácia neokoloniálnej
krajiny musí pracovať ťažšie a konzumovať menej. Neokoloniálne krajiny
musia ponúknuť úľavu v daniach cudzím firmám a eliminovať subvencie do súkromných
podnikov, ktoré vlastnia lokálni vlastníci a eliminovať subvencie do vlastných
štátnych podnikov. Splácanie dlhov v dnešnej dobe reprezentuje významný čistý
prevod bohatstva z neokoloniálnych krajín do bánk KGI [6, 25].
Ako podmienku pre poskytnutie pôžičky MMF žiada liberalizáciu ekonomiky tej ktorej krajiny, t.j. otvoriť ekonomiku aby ju mohol kontrolovať cudzí kapitál. Väčšina pomoci Svetovej banky a MMF krajinám zaväzuje tieto krajiny kupovať určitý tovar za určené ceny. MMF a Svetová banka väčšinou dáva pomoc súkromnému sektoru a nie štátnemu sektoru. Veľa z uvedenej pomoci ide na podporu investícii KGI a na podplácanie korumpovaných vlád v krajine. V konečnom dôsledku, uvedená pomoc má za úlohu oslabiť a zničiť štátny hospodársky sektor a domorodý súkromný sektor na úkor zahraničného sektoru za účelom ekonomického a politického ovládnutia danej krajiny. Je pravda, čo povedal Jim Hightower: "Všetci bankoví lupiči sveta nenakradli toľko ako Svetová banka za 50 rokov jej existencie"?
Demokratický systém ekonomických vzťahov KGI sa dá ilustrovať na nasledovnom príklade (z knihy Kortena [25].) Známa Firma Nike vyrába tenisky. To znamená, že zamestnáva asi 8000 ľudí v manažmente, dizajne, dílerov s vysokými platmi, ale vlastná produkcia sa vyrába hlavne v Indonézii, kde mladé dievčatá a ženy dostávajú plat 0.15 dolára za hodinu. Topánky, ktorých celá výroba stojí 5.6 dolárov sa predávajú v USA za 70- 140 dolárov. Naproti tomu v USA za propagáciu tenisiek Nike len za rok 1992 dostal Michael Jordan, veľká basketbalová hviezda, 20 miliónov dolárov, čo je viac ako celoročný plat všetkých robotníkov v Indonézii, ktorí ich vyrobili. Ďalší z mnohých príkladov môže byť výroba baseballových loptičiek, ktorých výrobná cena v Haiti je 0,02 dolára za kus a ktoré sa predávajú po 5-10 dolárov v USA.
Zaujímavé by bolo zaviesť pravidlo, že na každom výrobku by bolo nielen napísané, kde ho vyrobili, ale aj akú plácu dostali tí ľudia, ktorí výrobok vyrobili, t.j. koľko stála skutočná výroba výrobku. V súčasnosti sa odhaduje, že cena výroby výrobku je len okolo 28% ceny, za ktorú sa výrobok predáva. Stále sa zvyšujúcim príspevkom na cene je marketing. Napríklad firma v USA zaplatí za 30 sekundovú televíznu reklamu až 300 000 dolárov. Priemerný Američan za rok vidí okolo 21 000 reklám, kde väčšina má rovnakú správu: Kúp si to, kúp si to teraz. V roku 1989 korporácie dali na reklamu 240 miliárd dolárov. Ďalších 380 miliárd dolárov dali na reklamné balenie, dizajn a ďalšie akcie na podporu predaja. Takže spolu 620 miliárd dolárov. Ozaj, ako by vyzeral svet, keby 620 miliárd dolárov ročne sa použilo na vzdelanie, zdravotníctvo, vedu... ?
Veľmi zaujímavá je tendencia reklám, kde profesionálne ovplyvňovanie je základom predaja výrobkov. To by veľmi ani nevadilo, ale je horšie, že toto profesionálne ovplyvňovanie zdražuje výrobky o neviemkoľko %, ročne to stojí nás zákazníkov niekoľko stoviek miliárd dolárov. Neviemkoľko hektárov lesa sa musí vyrúbať, vyťažiť nafty, spáliť elektriny, atď. Ozaj, kedy vznikne vo svete združenie na ochranu ľudí proti takýmto reklamám? Kedy príde doba, že namiesto nákladnej reklamy využívajúc profesionálne ovplyvňovanie a spracovanú časť obyvateľstva, sa kvalita výrobku bude prezentovať hlavne podľa vedecky zistených, odskúšaných parametrov, t.j. zaručených faktov? Bude to asi ťažko, lebo súčasný systém reklám vyhovuje bohatým a veľkým korporáciám, ktoré ovládajú biznis a je nevýhodný pre chudobnejšie výrobné združenia.
Ozaj, koľko stojí občana Slovenska vysielanie jednej súkromnej televíznej stanice? Súkromná televízna stanica si hradí všetky náklady z reklám, ktoré vysiela. Firmy musia zvýšiť cenu výrobku, aby mali peniaze na zaplatenie reklamy. Tieto drahšie výrobky kupuje spotrebiteľ, a je jedno, či súkromnú televíznu stanicu pozerá, alebo nepozerá, alebo dokonca je jedno, či má, alebo nemá televízor. Výpočet je veľmi jednoduchý, len treba vydeliť súhrnné náklady jednej súkromnej televíznej stanice za rok počtom obyvateľov, alebo počtom rodín. Najzaujímavejšie na tom je, že v cene výrobkov, ktoré kupujeme, sú zahrnuté napríklad aj výdavky na reklamu v televíznych a rozhlasových staniciach, ktorých vysielanie nesiaha napríklad na územie Slovenska. Vždy keď cestujem a vidím vedľa cesty nákladné a žiarivé "billboardy", snažím sa odhadnúť, koľko ma tenktorý "billboard" stojí peňazí, (t.j. drahšie výrobky, ktoré kupujem). Tiež ma zaujíma, či nastala už doba, že na "billboardy" platím viac, ako na školy, domovy dôchodcov, atď?