Najdôležitejšou otázkou je, či v súčasnosti systém KGI je prakticky najoptimálnejšia reálna cesta fungovania ľudskej spoločnosti vo svete. Je to ťažko a možno aj nemožné rozhodnúť, pretože chýba porovnanie s inou spoločnosťou, ktorá by bola nezávislá od KGI. Predpokladám, že relatívne čiastočnú nezávislosť od KGI malo v histórii málo štátov, napríklad od roku 1918 bývalý ZSSR, štáty Varšavskej zmluvy a Čína po roku 1945. V týchto krajinách koalícia globálnych investorov bola nahradená centrálnou politickou mocou. Tieto štáty stratili svoju relatívnu nezávislosť od KGI okolo roku 1989 s výnimkou Číny a možno niektorých krajín na blízkom východe.
KGI má mnohé pozitívne výsledky v súčasnom svete, o ktorých je možné si prečítať v mnohých publikáciach, i keď mnohé vydáva priamo KGI. Ja popíšem niektoré negatívne javy súčasného systému KGI, na ktoré poukazujú niektorí kritici (alebo kritici, ktorých poznám).
Všeobecne sa hovorí, že svet od Druhej svetovej vojny pokročil dopredu v ekonomickej, politickej a sociálnej oblasti. Globálna ekonomická produkcia sa zvýšila z 3.8 triliónov dolárov v roku 1950 na 18.9 triliónov dolárov v roku 1992 (počítané na hodnotu doláru v roku 1987). Zaujímavé je, že napr. zo stretnutia Spoločnosti pre ľudské práva Latinskej Ameriky sa dozvieme, že v Latinskej Amerike, ktorá je ovládaná KGI, je teraz o 7 miliónov ľudí viac hladných, 30 miliónov viac negramotných, o 10 miliónov viac rodín je bezdomovcov a o 40 miliónov viac ľudí je nezamestnaných ako pred 20-timi rokmi. Zväčšil sa rozdiel medzi príjmom 20% najbohatších a 20% najchudobnejších ľudí. Zvýšilo sa množstvo neregulovaného, špekulatívneho kapitálu. John Eatwell, špecialista na financie z Cambridge Univerzity, odhaduje, že v r. 1970 okolo 90% medzinárodného kapitálu bolo použitých pre obchod a dlhodobé investície a 10% pre špekuláciu. Okolo roku 1990 sa tieto údaje obrátili. 90% svetového kapitálu sa používa na špekulácie a 10% na obchod a dlhodobé investície. Zaujímavé je, že 70% svetového obchodu je kontrolovaných len 500 korporáciami [16, 17, 25].
Medzinárodná zadĺženosť chudobných krajín vzrástla z 134 miliárd dolárov v roku 1980 na 473 miliárd dolárov v roku 1992. Úroky z dlhu vzrástli z 6.4 miliárd dolárov na 18.3 miliárd dolárov. Zaujímavé je, že chudobné krajiny, z ktorých mnohé modifikovali ekonomiku podľa návodu Svetovej banky a MMF, pokračujú v platení zvyšujúcich sa úrokov týmto organizáciám. Podľa správy UNESCO, okolo pol milióna detí v Afrike zomrie každý rok v dôsledku toho, že tieto krajiny musia splácať dlhy. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácii sa odhaduje že okolo 11 miliónov detí zomrie v krajinách tretieho sveta každý rok. Tomuto by sa dalo zabrániť, napríklad poskytnutím potravín a liečením týchto detí zadarmo. Ale ekonómovia KGI namietajú, že takýto postup by porušil princípy voľného obchodu.
David C. Korten, ktorý pracoval mnoho rokov pre americké štátne a súkromné pomocné programy v krajinách tretieho sveta vo svojej knihe "Keď korporácie vládnu svetom" [25], uzatvára svoje dlhoročné poznatky, kde hovorí, že podpora rozvoja v treťom svete zvonku vážne porušila ľudské vzťahy a život komunity a spôsobila významné ťažkosti pre tých ľudí, ktorým mala priniesť úžitok. Naopak, keď ľudia našli slobodu a sebadôveru rozvíjať sa, demonštrovali obrovský potenciál vytvoriť lepší svet.
Rozvoj tej ktorej spoločnosti závisí od ľudskej schopnosti získať kontrolu nad lokálnymi zdrojmi a použiť efektívne skutočné zdroje v svojej lokalite - pôdu, vodu, pracovnú silu, technológiu a ľudskú vynaliezavosť a motiváciu. Väčšina rozvojových intervencií transferuje kontrolu lokálnych zdrojov na väčšie a viac centralizované inštitúcie, ktoré sú nepochopiteľné lokálnym ľuďom a nezodpovedné k ich potrebám. Čím väčšie množstvo peňazí tečie cez tieto centrálne inštitúcie, tým viac sa ľudia stávajú závislí, tým menej oni kontrolujú svoj vlastný život a zdroje, a tým rýchlejšie sa rozširuje rozdiel medzi tými, ktorí majú centrálnu moc a tými, ktorí hľadajú ako vyžiť v lokálnej komunite.
D.C. Korten [25] podáva dôkazy, že v súčasnosti sa zvyšuje sociálna a s prostredím súvisiaca dezintegrácia skoro v každej krajine sveta, ako sa zistilo podľa stúpania chudoby, nezamestnanosti, finančnej a spoločenskej nerovnosti, násilnej kriminality, rozpadajúcich sa rodín a degradácie životného prostredia. Rozdiel medzi príjmami najchudobnejšej a najbohatšej vrstvy obyvateľstva sa podľa údajov OSN dal v roku 1960 vyjadriť pomerom 1:30, zatiaľ čo v roku 1990 už 1:62. Napríklad, OSN odhaduje okolo 1 milióna detí-prostitútok vo svete, ako výsledok nesmiernej biedy, v ktorej musia deti a ich rodičia žiť, vlastne ako výsledok globálneho liberálneho demokratického kapitalistického systému. Vlastní rodičia preto sami predávajú svoje deti priekupníkom, aby si tak zabezpečili živobytie. Zaujímavé je, že málokto hľadá príčinu, prečo uvedené rodiny žijú v tak bezvýchodiskovej biede. V dôsledku nerovnomerne rozdeleného príjmu, 25-30 miliónov ľudí je nútených pracovať v cudzej krajine. Odhaduje sa, že na svete pracuje okolo 20-40 miliónov neregistrovaných prisťahovaleckých pracovníkov.
Svet sa stále viac a viac rozdeľuje medzi tých, ktorí sa tešia blahobytu a tých, ktorí žijú v nehumánnej chudobe, otrockej pokore a ekonomickej neistote. Zatiaľ čo hlavní manažéri korporácií, bankári, finanční špekulátori, atléti a oslavovanci majú mnohomiliónové dolárové ročné platy, naproti tomu okolo 1 miliardy ľudí sa snaží prežiť s príjmom menej ako 1 dolár na deň. Napríklad počet miliardárov v USA sa z jedného v roku 1978 zvýšil na 120 v roku 1994 a na 135 v roku 1996. Niektorí autori predpokladajú, že USA s populáciou okolo 5% konzumuje 40% svetových zdrojov. Počet miliardárov vo svete sa zvýšil z 145 v roku 1987 na 358 v roku 1994. Žeby platila priama úmera: so zvyšovaním sa počtu miliardárov vo svete sa úmerne zvyšuje zahraničný dlh chudobných krajín?
Bohatší sa stávajú bohatšími a chudobní chudobnejšími. 400 najbohatších ľudí v USA zvýšilo cenu svojho majetku o 92 miliárd dolárov medzi 1982-1993 na absolútnu hodnotu 328 miliárd, čo je viac ako hrubý národný produkt miliardy ľudí žijúcich v Indii, Bangladeši, Sri Lanke a Nepále. Zaujímavé je, že v masmédiách sa neanalyzujú príčiny tejto skutočnosti. Rád by som vedel, či pomerom, 400 ku 1 miliarde, súčasný systém môže začať súťažiť s otrokárskymi a feudálnymi spoločnosťami. Rozloženie súčasného majetku napríklad v USA má podobný charakter. 0.5% najbohatších ľudí USA vlastní 37.4% majetku v cenných papieroch. Okolo roku 1995 v USA, 1% ľudí vlastnilo 43% majetku, 10% ľudí vlastnilo 94% majetku. V súčasnosti 358 miliardárov sa teší z majetku 760 miliárd dolárov, čo sa rovná majetku najchudobnejších 2.5 miliardy ľudí na svete. Zistil som, že tento pomer je tak veľký, že sa nedá ani ukázať graficky. Predsa som sa pokúsil ukázať tento pomer na obrázku č. 3.
Rovnaký majetok ako 358 miliardárov postavených na seba, ktorý by sa zmestili do stĺpca vysokého 1 cm, má majetok 2.5 miliardy najchudobnejších ľudí na svete, čo predstavuje výšku stĺpca 69,83 km. Rád by som vedel ako by vyzeral tento graf keby sa porovnal majetok 358 najbohatších a 2.5 miliardy najchudobnejších ľudí sveta, napríklad v roku 3000 pred našim letopočtom, počas rímskeho impéria, v stredoveku, v čase Francúzskej revolúcie v 19. storočí, v roku 1930, alebo predpoklad na rok 2050? Zaujímavé, že aj z čísel ukázaných na obrázku č. 3. profesionálna propaganda KGI dokáže argumentovať, že voľný trh funguje spravodlivo a prináša približne rovnako progres na celom svete.
Morálni filozofovia trhového liberalizmu nerobia rozdiel medzi právom peňazí a právom ľudí. Oni porovnávajú slobodu a práva individualistov s trhovou slobodou a právom vlastniť bohatstvo. Sloboda trhu je sloboda peňazí a keď práva závisia od bohatstva viac ako od osobnosti, len tí ktorí majú bohatstvo majú práva. Výsledok fungovania demokracie je nasledovný: Čím mám viac peňazí tým mám viac slobody prejavu, slobody tlače, slobody vzdelania, slobody v zdravotníckom ošetrení, bezpečnosti, atď.
Zaujímavé sú aj platy významných riaditeľov korporácií. Napríklad ročný plat T. F. Firsta, riaditeľa "Hospital Corporation of Amerika" v roku 1992 bol 127 miliónov dolárov, čo je okolo 780 000-krát vyšší ako 163$ priemerný plat v 20% najchudobnejších krajín. Napríklad riaditeľ (prezident) známej "Disney Comp." mal v roku 1995 alebo 1996 ročný plat 228 miliónov dolárov. Pamätám si, že lístok do Disney parku na Floride v USA stál 36 dolárov. To znamená, že 6,3 milióna návštevníkov ročne je potrebných na zaplatenie platu riaditeľa.
Jeden z príkladov filozofie vzťahov kapitalistického systému KGI vyplynul aj z televíznej diskusie, ktorú som sledoval v USA v roku 1995. Diskutovalo sa o otázke, prečo výdaje na zdravotníctvo sú vyššie v USA, ako v iných krajinách. Reportér sa pýtal člena dozornej rady veľkej americkej farmaceutickej firmy: Prečo lieky, ktoré vaša firma vyrába sú v Mexiku trikrát lacnejšie ako v USA? A člen dozornej rady odpovedal asi v tomto zmysle: Dozorná rada má za úlohu, aby zisk firmy bol čo najvyšší, aby hodnota dividendy bola čo najvyššia. Keď dozorná rada túto úlohu neplní, tak bude vymenená. My predávame lieky v Mexiku lacnejšie, lebo keby sme ich predávali drahšie, tak ich nikto nekúpi, a zisk by bol menší. Tie isté lieky predávame v USA drahšie, lebo ľudia majú viac peňazí ako v Mexiku a kupujú drahšie lieky a tým máme vyšší zisk.
V súvislosti s tým ma napadá otázka, či všetci poradcovia, ktorí prišli radiť do štátov bývalého socialistického bloku sa správali vyššie uvedeným prvým prikázaním členov dozornej rady?
