Pri debate o otváraní archívov Sovietskej tajnej polície bývalý americký minister zahraničných vecí H. Kissinger povedal, že najkompromitujúcejšie dohody medzi štátmi a rozhodnutia vnútornej politiky sa v mnohých prípadoch nedávajú na papier, aby neostali žiadne dôkazy. Na tento výrok som si spomenul, keď som čítal o Suezskej kríze na Blízkom východe v roku 1956.
Suezský prieplav bol postavený v roku 1869 a Britskí a Francúzski akcionári Canal Company nali právo spravovať prieplav po 99 rokov, t.j. do konca novembra 1968 a potom správu a aj zisk vrátiť Egyptu. Prieplav bol kontrolovaný Britskými vojakmi, ktorí podľa zmluvy mali opustiť kanál do 20 mesiacov od októbra 1954. V zmluve sa taktiež hovorilo, že Britskí vojaci sa môžu vrátiť späť v prípade vypuknutia vojny v oblasti Suezského prieplavu. 26. 7. 1956 Egyptský prezident Násir (Gamal Abdel Nasser) znárodnil Suezský prieplav (Suez Canal Company), čo bolo 12 rokov pred vypršaním zmluvy. Aby jeho jednanie bolo zákonné, Násir ponúkol kompenzáciu ušlého zisku akcionárom Canal Company. "British Cabinet", deň po znárodnení prieplavu rozhodol, že až všetko ostatné zlyhá (ako aj zlyhalo), vojensky donúti Egypt vrátiť prieplav späť. Samozrejme vypovedať vojnu Egyptu bolo legálne a morálne neospravedlnitelné. Po mnohých rokovaniach (predpokladám, že KGI), Británia, Francúzsko a Izrael sa dohodli vo Francúzsku vo Sevres 22. - 24. 10. 1956 na nasledovnej prísne tajnej stratégii (plán navrhli Francúzi). Podľa tajného plánu Izrael vojensky napadne Egypt 29.10.1956 a bude postupovať na prieplav. Potom Britské a Francúzske vojenské sily 30. 10. 1956 (ako mierotvorcovia a humanisti) budú apelovať, aby bojujúce strany zastavili vojnu a odsunuli vojská 16 km od prieplavu. V prípade nedodržania ultimáta Angličania a Francúzi vojensky obsadia zónu Suezského prieplavu, aby chránili jeho bezpečnosť. Takto vojenský zásah Angličanov a Francúzov bude legálny a morálne ospravedlniteľný. V trojstránkovom dokumente dohodli presný harmonogram celej vojny. Koniec celej akcie vypálil trošku inak, v dôsledku vplyvu USA a ZSSR.
Na celom trojstránkovom tajnom dokumente je najzaujímavejšie pre túto knižku to, že nemal byť napísaný a tak ani podpísaný anglickou stranou. Angličania si proste nepriali, aby existoval akýkoľvek dôkaz, že tri krajiny, pokladané za bašty demokracie a slobody, sa dohodli, že vojensky napadnú Egypt. Ministerský predseda V. Británie, Anthony Eden poslal na rokovania do Sevres ministra zahraničia Selwyn Lloyda s inštrukciami, že rokovania sú tak tajné, že sa nesmie urobiť žiadny písomný dokument. Ale zástupcovia Izraela si na rokovaniach viedli poznámky. Po rokovaniach A. Eden poslal do Paríža zástupcu Zahraničného úradu Sira Patricka Deana aby prerokoval časový harmonogram vojny. Sir Patrick Dean, na nešťastie ministerského predsedu V. Británie, Anthony Edena, v Paríži podpísal tajný trojstránkový dokument. Keď sa o tajnom dokumente a podpise dozvedel Anthony Eden, poslal Patricka Deana späť do Paríža, aby získal všetky kópie tajného dokumentu, aby sa mohli zničiť. Avšak to sa mu nepodarilo, vďaka čomu dnes vieme ako sa aj robí história.
Rád by som vedel odpoveď na nezodpovedanú otázku. Koľko tajných medzištátnych a vnútroštátnych dohôd bolo uzavretých za podmienky, že nesmie ostať žiadny dôkaz o dohode?