Dnes za slobodné a demokratické sa považuje to, čo povedia USA. Za ich model slobody a jej šírenie vo svete sa bojuje a umierajú ľudia. V mnohom to pripomína šírenie kresťanstva vo svete vrátane svätých vojen, ktoré sa preto viedli. „Demokracia a sloboda“ v danej situácii nie sú reálne hodnoty, ale elastická ideológia rovnako, ako bolo kresťanstvo v rukách panovníkov a cirkvi pri jej šírení vo svete.
Pravdu mali (a majú viď Sokol kontra Kutarňa) vždy tí, ktorí mali moc v rukách a nie tí, ktorí podľa tohto učenia žili. Kresťanstvo bolo len handrou, do ktorej si utierali ruky od krvi, aby ospravedlnili svoje skutky vyvolané sebectvom a zvráteným myslením. Nie je tomu inak ani dnes. Ideológiu „demokracie a slobody“ šíria ľudia, ktorí z toho profitujú vo forme kapitálu či moci.
Viem, že Kristus či Marx boli vždy TABU a o ich učení sa nediskutovalo, ale len a len sa vyznávali. Žiaľ, nie je to inak ani dnes, o „demokracii a slobode“ sa nediskutuje a pravdu majú vždy tí, ktorí sú pri moci, a ich lokaji, ktorí za groš či spoločenské uznanie šíria a brania túto chiméru. Napriek tomu sa pokúsim k danej problematike sa vyjadriť, ako slobodne uvažujúci človek, a to aj napriek tomu, že nepredpokladám, aby to niekto zverejnil.
Ak nechceme na „demokraciu a slobodu“ pozerať ako nedotknuteľný balík (TABU), potom si musíme ujasniť, o čom hovoríme a z akého zorného uhla, teda v mene koho. Iná je sloboda jedinca a iná sloboda spoločnosti či komunity, iná je sloboda prejavu, fyzická, ekonomická, biologická, ekologická, ináč chápe slobodu trieda vládnuca a ináč ovládaná. Sloboda jedinca môže negovať slobodu spoločnosti a naopak. Sloboda môže negovať spravodlivosť a spravodlivosť slobodu, atď. atď....
Fyzická sloboda
Najviac fyzickej slobody v USA bolo na prvý pohľad v období jej osídľovania. Vtedy sa ľudia mohli slobodne zabíjať, zaberať územia patriace iným, mohli vlastniť iných ľudí (otrokov) a pod. Ukázalo sa však, že takýto typ slobody je na škodu spoločnosti ako celku a preto sa dospelo k stavu, keď individuálna fyzická sloboda (sloboda podľa individuálnych úvah a záujmov) bola zrušená. Ľudia jednoducho nesmú navzájom fyzický komunikovať - nesmú si vyrovnávať účty fyzickým násilím (zaberať majetky, fyzický sa napádať či stať sa vlastníkom inej osoby a túto fyzicky obmedzovať). Právo občana slobodne fyzicky konať voči inému občanovi bolo zrušené. Spravodlivosť, ktorú zobral do rúk štát, bola povýšená nad slobodu jedinca. Sloboda spoločnosti ako celku sa stala univerzálnou slobodou, ktorá však neohrozuje slobodu „univerzálneho“ jedinca. Ak predtým sloboda závisela od farby pleti, fyzickej sily, výzbroje či bezohľadnosti v novodobom poriadku, je fyzická sloboda (takmer[1]) rovnocennou hodnotou pre ženu, muža či invalidného dôchodcu. Tým sa fyzická sloboda jedinca nestratila len dostala nový nie individuálny ale spoločenský rozmer (charakter).
Ekonomická sloboda
20-té storočie bolo storočím hľadania „univerzálnej ekonomickej slobody“. Tomuto cieľu slúžil obrovský socialistický experiment. Celý experiment však bol vyhodený na smetisko dejín a dnes sa o tomto experimente nesmie verejne diskutovať. Myslel som tým skutočnú diskusiu a nie bezduché hanobenie, ktoré je nielen povolené, ale aj dobré platené a spoločenský uznávané. Týmto nechcem otvárať túto diskusiu, len som sa chcel dostať k ďalšiemu typu slobody a to „slobode slova“ alebo zo širšieho hľadiska k politickej slobode.
Politická sloboda
Vyhlásenia politikov, že máme politickú slobodu, a teda aj slobodu slova, sú bohapusté lži. Ak si niekto myslí, že moja sloboda neísť voliť, ak si nemám koho vybrať, je politickou slobodou, tak je to politický pätolizač alebo politický grobian. To, že sa môžu medzi sebou verejne osočovať a požierať predstavitelia vládnucej triedy a ich lokaji, nehovorí o demokracii a slobode. Takýto typ slobody bol známy medzi otrokármi už v starom Grécku, Ríme či medzi pištoľníkmi na Divokom západe. Sloboda slova je právo, ale aj možnosť slobodne sa vyjadriť k spoločenskej formácii ako takej a nielen k jej jednotlivým elementom. Nuž a o takejto slobode sa nám môže len snívať.
* * *
Toto však môže prehlásiť len človek ktorý si túto spoločnosť overil, ktorý sa snažil ísť svojimi slovami „proti srsti“ tejto spoločnosti. Ja tieto slova vyjadrujem po 15 ročnej snahe povedať verejne „Kapitalizmus je spoločenská formácia, ktorá už dávno mala byť na historickom cintoríne“, „Kapitalizmus sú okovy ľudstva, ktoré mu bránia dopracovať sa ku šťastnému a slobodnému životu“, „Kapitalizmus je spoločenský poriadok, ktorý je schopný zničiť život na tejto planéte“. Aby nám bolo jasné, ja neobviňujem USA, Busha, Putina či kapitalistov[2] ako to robia iní, ja obviňujem kapitalizmus ako spoločenský poriadok, a to je to, s čím sa vo verejno-komunikačných prostriedkoch nestretávame. Toto je TABU.
Keď pápež Ján Pavol II. v Encyklike Centesimus annus (U nás vydal Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1992, str.67) napísal: „Videli sme, aké neprijateľné je tvrdenie, že po porážke takzvaného ‚reálneho socializmu‘ ostáva kapitalizmus ako jediný model hospodárskej organizácie“, tak sa zdvihla vlna kritiky na jeho hlavu a od tej doby sa o týchto jeho myšlienkach mlčí.
Medzi moje posledné pokusy slobodného hodnotenia javov v kapitalizme aj socializme bol článok pod názvom Odkaz 17. novembra a vývoja po ňom - nadišiel čas rozmýšľať o založení „Hnutia proti ľudskej hlúposti a klamstvám“. Hneď na začiatku som napísal: Na úvod by som sa chcel ospravedlniť tým, ktorí pri čítaní týchto riadkov budú „trpieť“, pretože život ich naučil myslieť čiernobiele - prokapitalisticky či prosocialisticky, prokresťansky či prokomunisticky (proateisticky) a pod., ale nadišiel čas myslieť proľudsky, bez akýchkoľvek predsudkov!!! Nakoľko však som sa vyjadroval ku „kapitalizmu“ mimoriadne kriticky, článok nebol zverejnený. Čo si však vysoko vážim, bola reakcia jedného redaktora, z ktorej vyberám: „Sledujem Vaše písanie dlhšie a samozrejme viem, že nie ste ani zaslepený, ani dogmatik. Na čitateľa, ktorý sa s Vašim menom stretne po prvýkrát, by to však mohlo zapôsobiť ako trocha príliš veľký uder medzi oči. Aby som si bol istý, že neide len o nejaký môj osobný predsudok, konzultoval som Váš článok s viacerými prispievateľmi a tiež dospeli viac-menej k tomuto záveru.“ Ešte raz úprimná vďaka za vyslovený názor.
Keď som si tieto riadky prečítal, tak prvé čo má napadlo, bola myšlienka: Ako asi trpeli oči komunistov, keď sa im dostal do rúk dokument „Dvetisíc slov“? Ale teraz o komunistov neide, teraz ide o to, že my nie sme slobodní, my sa bojíme, čo i len o pravde diskutovať a nie to ešte ju akceptovať, a proti tejto sa postaviť. Toto nie je dedičstvo totality, toto je dedičstvo celej histórie ľudstva, toto je otrocká oddanosť spoločenskej formácii, v ktorej žijeme (nezávisle na tom či je to otroctvo, feudalizmus, kapitalizmus či socializmus). Karol Marx sa zbytočne trápil, aby nás z tohto otroctva vyslobodil, my sme ho ani po 150 rokoch nepochopili. My sme nepochopili, že príslušník vládnucej triedy nie je slobodný človek, že je to vazal konkrétnej spoločenskej formácie. Hlúpe ilúzie, ktoré nám vešali komunisti[3] na nos sme odsúdili, tak prečo máme dnes veriť a mlčať, ak nám ešte hlúpejšie ilúzie vešajú na nos nositelia kapitalizmu. Prečo nechceme pochopiť, že ide o krunier, ktorý si kapitalistická spoločenská formácia buduje cez ich tela a duše na svoju ochranu, a oni z toho profitujú?
Pozrime sa na divadlo, ktoré nám hrajú kapitalisti vo forme pomoci rozvojovému svetu. Keď sa pozrieme do svetových štatistík, tak musíme konštatovať, že: „Čim viac sa diskutuje o vyrovnávaní rozdielov medzi chudobnými a bohatými, čim viac sa chudobným pomáha, tým rýchlejšie rastie priepasť medzi chudobnými a bohatými vo svete, v EÚ i v rámci jednotlivých štátov. Toto je reálny produkt kapitalizmu! Apropo: Ani po 15 rokoch budovania kapitalizmu náš občan nedosiahol, a je predpoklad, že ani do roku 2010 nedosiahne, životnú úroveň, ktorú mal už v roku 1988. 20 rokov, slovom i písmom dvadsať rokov sme ničili to, čo sa tu za 40 rokov vybudovalo. Prečo sa nesmiem pýtať, načo to bolo dobré? Prečo nesmiem protestovať proti tomu, že štát ma obral o spoločenský majetok (a nebol malý - cca 2 mil. Sk na občana), tento prehajdákal a ešte ma aj zadlžil čiastkou cca 115 tisíc Sk? V roku 1988 sme „začali dobiehať vyspelú Európu“, kam sme sa dostali? Stratili sme pritom 20 a možno aj viac rokov. Nariekame, že v rámci „normalizácie po roku 1968 niekoľko ľudí muselo zmeniť zamestnanie, ale že dnes je pol miliónu ľudí bez práce a plný beznádeje sedia doma je nám jedno. Ja viem, sú to len obyčajný ľudia (figúrky na kapitalistickej šachovnici), čo je nás po nich, a preto sa radšej spýtam, prečo sme vykynožili stáda hovädzieho dobytka či vyviezli vzácne chovné kone na mäso do Talianska? Viem, že znova kričím, a preto tieto myšlienky nikto nezverejní, ale prečo mám mlčať? Prečo mám baliť tieto fakty do nejakej neprehľadnej servítky? To, keď idem okolo mladej ženy s malými deťmi, o ktorej viem, že jej manžel išiel zarobiť na bývanie a skyvu chleba do Kanady či Austrálie, mám vyskakovať od radosti a tešiť sa s ňou, že konečne máme slobodu a môžme cestovať po svete, mám pred ňou ospevovať kapitalizmus, že ju oslobodil z manželského jarma, vyprázdnil manželskú posteľ, atď., atď.?
Vždy som sa považoval za slobodného človeka, a tak som aj hovoril a konal, tak prečo mám dnes mlčať či hovoriť a písať ináč, ako mi hovorí hlava a srdce?
Za Brežneva v roku 1979, (vraj za hlbokej totality) som na alma mater komunistov (Akadémii spoločenských vied pri ÚV-KSSZ v Moskve) v ročníkovej práci napísal, že socializmus nie je prvou fázou komunistickej spoločnosti, ale že ide o samostatnú spoločenskú formáciu, ktorú bude treba odstrániť revolučnou cestou. Na štátnici z politickej ekonómie som zas prehlásil, že politická ekonómia socializmu to nie je veda, ale kniha rozprávok o socializme a s marxizmom nemá nič spoločné (ináč povedané, že nerobím skúšku z vedeckej disciplíny, ale z knihy rozprávok). Toto nie je vystatovanie sa, toto je konštatovanie, že na základe pozorného skúmania, teda pravdivého obrazu o socialistickej spoločnosti, som si to mohol dovoliť a obhájiť si svoj postoj. Moje pravdivé poznanie mi dovolilo byť plne slobodným priamo v „reaktore produkujúcom totalitu“. Nuž a na základe tejto životnej skúsenosti sa Ťa Sloboda, Slobodienka pýtam, kedy bude naše poznanie pripravené, aby si prišla medzi nás, kedy spoločenské poznanie pochopí, že Ódy na súčasnosť sú nám k ničomu, pretože tie nás menia len a len na otrokov, a nie na slobodných ľudí, že ak chceme skutočne byť slobodný a Teba uctievať, musíme zobrať skalpel a odstrániť z tejto spoločnosti nielen šminky, ale aj hrošiu kožu, ktorú si táto spoločenská formácia za 300 rokov na sebe vytvorila. Ľudstvo nepotrebuje poéziu ani uznania od šarlatánov, ľudstvo potrebuje objektívny vedecký pohľad na tento svet. Naším krédom sa musí stať „to čo robíme dnes, je už staré, nedobré, zajtra to musíme robiť ináč!“
Mne osobne nechýbaš Slobodienka, mne je jedno či moje myšlienky bude či nebude niekto čítať, ale chýbaš miliardám ľudí, ktorí žijú v ekonomickej neslobode a z toho plynúcej biede. Bez Teba, teda bez pravdivého obrazu o ekonomických vzťahoch na tejto zemi, nebude im pomoci a budú naďalej trpieť a umierať za hlúposti a klamstva, ktoré na obranu kapitalizmu produkujú jeho lokaji.
[1] Poznámka: „Takmer“ znamená napríklad aj to, že predtým som do USA nemohol cestovať lebo ma tam nepustili komunisti, dnes ma tam nepustia Amerikáni. Komunistov som chápal, pretože chceli aby som si odpracoval to, čo do mňa a mojej výchovy investovali, ale prečo ma nechcú pustiť Amerikáni, tak to nechápem. Zrejme fyzická sloboda platí len pre Amerikánov, tak ako platila kresťanská viera len pre vyvolených kresťanov.
[2] Poznámka: Toto je dovolené lebo toto patrí k dymovej clone ktorá zakrýva podstatu problémov, ktoré sa cez tieto osoby či štáty prejavujú, toto sú obranné mechanizmy - ochranné štíty ktorými sa spoločenský poriadok „kapitalizmus“ bráni, aby sa mu slobodne uvažujúci človek nedostal „na kožu“. Teda „demokracia a sloboda“ nie je reálna sloboda, ale sloboda umelo rozvíjaná „kapitalistickým reaktorom“ medzi lokajmi kapitalizmu ktorých si kapitalizmus zaplatil či presvedčil aby zaň držali chrbát.
[3] Poznámka: Komunisti hlúpo prebrali zodpovednosť za vládnucu triedu na vlastné plecia.
Sloboda, Slobodienka, poď ku mne na slovíčko
