logo SDS
Dnešní datum: 15. 02. 2025   | Hlavní stránka | Tématické skupiny | Seznam rubrik | Download |  
zelené návěští   Hlavní menu zelený nadpis
Hlavní stránka
Kdo jsme - něco o SDS
Stanoviska SDS
Tiskové zprávy SDS
International
Staré stránky SDS

Ankety
Download
TOP 50
Tématické skupiny
Seznam rubrik (témat)

červené návěští   Rubriky červený nadpis

zelené návěští   Čtenář zelený nadpis

Jméno (přezdívka)
Heslo


Úprava osobního účtu

červené návěští   Evropská levice červený nadpis


Na web SEL

Manifest SEL
Čtěte o SEL u nás


zelené návěští   Nejčtenějąí/rok zelený nadpis

Neexistují vhodná data!


červené návěští   SDS červený nadpis
Strana demokratického socialismu
Přípotoční 869/19
101 00 Praha 10
Návątěvy po předchozí dohodě
tel.:
(420) 608 630 506
(420) 608 181 054
(420) 728 074 253 (nejlépe SMS)
Bankovní spojení - transparentní účet pro příjem darů: 2101181284/2010
Případné dárce žľádáme, aby ve "zprávě pro příjemce" uvedli účel daru, např.: "příspěvek na činnost SDS" a identifikovali se jménem a příjmením. Děkujeme.
secret@sds.cz
(c) SDS

Kanál RSS

TOPlist

zelené návěští   Interní statistika zelený nadpis
Denni
Max. 9
Prům. 7.7
21 denni
Max. 388
Prům. 186.9

Nyní si čte web : 70 uživ.

02. Články, statě, projevy

* Komunizmus nie je fašizmus

Vydáno dne 23. 08. 2002 (11957 přečtení)

„Sloboda je vždy a výhradne slobodou pre toho, kto zmýšľa inak.“ Tieto slová vmietla kedysi Rosa Luxemburgová do tváre Leninovi v polemike proti antidemokratickým činom boľševikov. Sú však zároveň pádnou odpoveďou aj slovenskej tvrdej pravici, ktorá sa nedávno pokúsila zaviesť trest od 6 mesiacov do troch rokov za každý prejav „sympatií voči komunizmu“.

Keďže neschválená novela Trestného zákona nijako neupresňovala, čo sa pod tým myslí, mohla sa ľahko vzťahovať aj na tieto slová „Červenej Rózy“. A vlastne by to bolo z pohľadu pravice celkom v poriadku - veď čo ak by niekto na základe podobných vyjadrení začal pochybovať o totálnej zločinnosti všetkého, čo kedy súviselo s komunizmom...?

Proti myšlienkovej polícii

Neúspešná novela je prejavom tendencie, ktorá vo Východnej Európe straší už od pádu minulého režimu. Slovinský filozof Slavoj Žižek ju nazval „Denkverbotom“, zákazom myslieť (podľa niekdajšieho západonemeckého Berufsverbotu): „v okamihu, keď človek prejaví tú najmenšiu známku, že sa zapája do politických projektov, ktoré sa vážne stavajú na odpor voči existujúcemu poriadku, okamžite dostane odpoveď: Nech už sú tvoje zámery akokoľvek dobré, toto sa nevyhnutne skončí novým gulagom!“ Hoci nové hnutie za oslobodenie, ktoré prvé známky možno už dnes vidíme na uliciach západných, ale aj južných miest, nebude a nemôže byť totožné s hnutím komunistickým, znova a znova sa bude stretávať práve s týmto obvinením. Musí sa preto dať jasne najavo, že ak sa má na komunizmus v niečom podobať, tak v jeho najušľachtilejších prvkoch. Lenže, v dnešnej hlboko represívnej a antipluralitnej myšlienkovej atmosfére treba najprv dokázať, že tieto pokrokové prvky vôbec existujú - inými slovami, že rovnica „komunizmus = fašizmus“ je zavádzajúca a klamná.

Dôsledkom súčasného úpadkového stavu myslenia však je, že každý, kto spochybní absolútnu zavrhnutiahodnosť komunizmu, sa automaticky považuje za obhajcu bývalého režimu. Preto na úvod pár inak trápne zjavných právd. Každá diktatúra je zlom. Povedať, že jedna diktatúra je horšia, ako druhá, preto nijako neznamená obhajovať jednu z nich. Ale zároveň to nie je bezvýznamná informácia: napriek všetkým frustráciám som rád, že som vyrastal v diktatúre normalizačného Česko-Slovenska, a nie v diktatúre Pinochetovho Čile - pretože v ČSSR sa už počas normalizácie ani nevešalo, ani nestrieľalo, ani sa ľudia nevyhadzovali z vrtuľníkov.

Podruhé, ak sa nedá zredukovať podstata nejakého systému iba na diktatúru, potom poukázať na tento fakt opäť neznamená obhajobu diktatúry samotnej. Keď Milan Šimečka vo svojej knihe Obnovenie poriadku napísal kapitolu o prednostiach reálneho socializmu, nestaval sa tým na obranu mocenského systému. Hovoril o pozitívach sociálneho obsahu tohto systému - zjednodušene povedané, o živote, nie o režime. Samozrejme, dá sa tvrdiť, že diktátorský režim a sociálny obsah sovietskeho typu spoločnosti (alebo krátko sovietizmu) tvorili jednoliaty celok, a preto sa ani na prípadné pozitíva v demokratickom type spoločnosti nadviazať jednoducho nedá. No už len preto, aby sa dalo o tejto otázke vôbec diskutovať, nemožno redukovať sovietizmus výhradne na jeho mocenskú štruktúru.

Základy vyššej diktatorológie

Venujme sa však najprv predsa len tejto mocenskej štruktúre. Každému, kto len trocha pozná dejiny, je zrejmé, že „komunizmus“ a fašizmus majú viacero spoločných znakov. No ak z toho nemá plynúť len na málo objavné poznanie, že totiž „všetky diktatúry sú diktatúrami“, treba dokázať, že tým, čo majú oba systémy spoločné, sa zároveň odlišujú od ostatných typov režimov - že to tvorí samotnú ich podstatu.

Najjednoznačnejšie vyplýva rovnica „komunizmus = fašizmus“ z takzvanej „teórie totalitarianizmu“. Podľa tejto teórie boli oba javy dvoma odrodami toho istého základného systému, „totálnej diktatúry“, ktorá zasahuje do všetkých stránok života spoločenského i života jednotlivca.

Tvorí ju trojjediná stavba pozostávajúca zo Strany, Vlády a Masových organizácií, pričom strana je hlavným vrcholom tohto trojuholníka. Či už v krajine oficiálne existujú voľby, alebo nie, vláda je v praxi od vôle obyvateľstva nezávislá - štát je podriadeným prvkom strany. Štátostrana na druhej strane uskutočňuje svoju kontrolu nad jednotlivcom aj pomocou masových organizácií - odborov, zväzov žien, mládeže, záujmových činností atď. - ktoré majú vo svojej oblasti monopol; nezávislá aktivita je viac či menej ilegálna.

Hoci takáto mocenská stavba sa do 20. storočia v dejinách nevyskytovala, hlavnou novinkou je podľa teórie totality vznik všeobjímajúcej oficiálnej ideológie, proti ktorej sa nemožno brániť. Teória tvrdí, že sa diktatúra neuspokojuje len s mocou nad fyzickým životom ovládaných, ale že zasahuje do najhlbšieho ľudského vnútra, že ovláda samotné myslenie svojich poddaných.

No takáto totalita, plasticky vykreslená v románe Georgea Orwella 1984, v skutočnosti nikdy neexistovala. Ani sovietizmus, ani fašizmus nikdy neovládli myslenie svojich poddaných do takej miery, do akej to tvrdí teória totality. Opakované pokusy o atentát na Hitlera či fakt, že Stalina napokon odsúdil jeho dlhoročný podriadený Chruščov, sú dostatočným dôkazom toho, že ani na vrchole moci obe „totality“ nikdy nedokázali vniknúť do myslenia svojich poddaných tak dokonale, ako im to pripisuje táto teória. Tobôž už o „totalite“ nemožno hovoriť za normalizačných rokov u nás, keď bola veľká väčšina spoločnosti v skutočnosti jednotná vo svojom odpore voči vládnucej moci. Je absurdné, že pojem totality nanovo oživili práve východoeurópski disidenti, ktorých samotná existencia - ako ľudí, otvorene hlásajúcich svoj opozíciu voči režimu - bola jednoznačným vyvrátením teórie o ovládnutí myslenia.

No ak aj odmietneme tvrdenie, že komunizmus a fašizmus boli totalitami v klasickom chápaní, nezostáva pravdou, že kostra moci bola v oboch prípadoch rovnaká, a že teda išlo v každom prípade v podstate o rovnaký diktátorský systém?

Nuž, hoci vyššie opísané znaky - trojstranná mocenská štruktúra ovládajúca celý život spoločnosti - mali skutočne oba systémy spoločné, nijako sa tým neodlišujú od ďalších diktatúr, ktoré nemožno zaradiť ani do jedného tábora. Spomeňme napríklad režim, ktorý až donedávna vládol v Mexiku, a na ktorý sa zmienený opis tiež hodí dokonale. Vládnúca Inštitucionálna revolučná strana (PRI) sa síce formálne zúčastňovala volieb, v ktorých súťažila aj s opozičnými stranami, no v skutočnosti jej chápadlá zasahovali do všetkých oblastí života presne rovnako, ako to bolo u nás do r. 1989. Mexiko však pritom nebolo možné označiť ani za štát komunistický, ani fašistický.

Stúpenec rovnice „komunizmus = fašizmus“ možno v tejto chvíli už stráca trpezlivosť: „Ale veď sa len pozri na tú kopu mŕtvol, za ktoré sú fašizmus a komunizmus zodpovedné! Čo tam aké reči o štruktúrach, obidva boli zločinecké systémy, a basta!“ Triezvejší kritik by mohol dodať, že je to práve spojenie straníckej samovlády a masového teroru, v ktorom sa oba systémy zhodujú a ktoré ich robí jedinečnými.

Všimnime si najprv, že sa v tejto súvislosti hovorí zásadne o „komunizme a fašizme“, nie o „socializme a fašizme“. Komunizmus - v tom zarinčí kov, zakalená oceľ „ľudí zvláštneho razenia“, popravy a gulagy. Ale socializmus - s tým sa už spájajú skôr rady pred obchodmi, papalášske privilégiá či nedostatok toaletného papiera. Systém na zaplakanie neefektívny a neslobodný, no predsa veľmi vzdialený nočnej more vyhladzovacích táborov. Veta „socializmus je to isté, čo fašizmus“ by vyznievala rozpačito; keď Boris Filan píše o „socíku“ rozlepených nafučiek, naozaj niekto verí, že je tým istým, ako fašizmus vybitých zlatých zubov mŕtvol z plynových komôr?

Táto úvaha naznačuje, v čom je chybný argument o terore. Masový teror zjavne nebol podstatou komunizmu. Je to úplne zrejmé: v našom priestore po smrti Stalina v r. 1953 teror ustal, no systém sa v dôsledku toho nezrútil. Naopak, vydržal ešte viac než raz toľko, koľko trvalo obdobie teroru. Dôvod nie je ťažké opísať. Masový teror, v rámci ktorej bola spoločnosť neustále zbavovaná „vnútorného nepriateľa“, bol nástrojom Stalinovej osobnej diktatúry. No podstatou sovietizovanej spoločnosti nebola táto osobná diktatúra, ale kolektívna diktatúra „aparátu“ nad spoločnosťou. Preto Stalinovou smrťou jeho osobná diktatúra zanikla - no systém ako taký, t. j. kolektívna diktatúra byrokracie, zostal zachovaný.

Dalo by sa v tejto súvislosti namietnuť, že ani fašizmus sa v krajinách, kde prežil druhú svetovú vojnu (Španielsko, Portugalsko), už nevyznačoval násilím takých rozmerov, ako pred vojnou. Táto námietka stojí za pozornosť, no najmä tým, že poukazuje na problematickosť samotného pojmu „fašizmus“. Práve v súvislosti s týmito režimami sa totiž obyčajne hovorí o ich povojnovej „defašizácii“, ústupu od klasického typu fašizmu. No aj keby sme túto námietku prijali, rovnica „fašizmus = komunizmus“ tým značne stráca na sile. Ak sa spomínané spoločnosti totiž vezmú za typický príklad fašizmu, potom sa opäť blížime jednoducho k onomu málo zaujímavému konštatovaniu, že všetky autoritárske režimy sa navzájom podobajú.

V tejto súvislosti nie je nezaujímavé si povšimnúť, že fašizmus svojho führera či caudilla nikdy neprežil o viac, ako o pár rokov. Stálo by možno zato preskúmať hypotézu, že ekvivalentom fašizmu nie je „komunizmus“ ako celok, ale práve obdobie vlády jediného vodcu - stalinizmus, maoizmus atď. Tak, ako bol fašizmus len jednou variáciou kapitalizmu, dali by sa možno takéto obdobia chápať ako „fašistická fáza“ byrokratickej diktatúry.

Korene a plody

Doposiaľ sme pokúšali brať vážne nielen tézu o totožnosti fašizmu a komunizmu, ale aj ahistorický, mechanistický prístup porovnávania vonkajších znakov oboch systémov, ktorý zvyčajne prívrženci rovnice „fašizmus = komunizmus“ používajú. Opusťme teraz tento prístup a namiesto hodnotenia argumentov za túto tézu si všimnime argumenty proti nej.

Poprvé, komunizmus bol hnutím tých najnižších vrstiev za ich vlastné oslobodenie. Možno spochybňovať motiváciu jeho vodcov, no sotva sa dá povedať, že milióny jeho stúpencov po celom svete, ktorí často obetovali za svoj ideál i vlastné životy, mali v úmysle niekoho zotročovať. Naproti tomu fašizmus bol hnutím doslova a do písmena reakčným. Reagoval na hrozbu meštiackej spoločnosti, ktorú predstavovalo robotnícke hnutie. Marx sa domnieval, že maloburžoázia je revolučná do tej miery, do akej schudobnieva a zaniká v proletariáte. Vývoj však ukázal presný opak: práve schudobnenie širokých vrstiev strednej triedy a hrozba straty ich postavenia ich viedlo k tomu, že sa zubami-nechtami bránili poklesu na pozíciu proletárov a zo všetkých síl nenávideli hnutie, ktoré sa otvorene chystalo aj o toto mierne nadradené postavenie ich pripraviť.

V zhode s týmto rozdielom v sociálnom základe oboch hnutí sa líšili aj ich myšlienkové pramene. Fašizmus ako ideológia vyviera z najodpornejšieho odpadu ľudského „myslenia“: antisemitizmu, rasizmu, viery v právo silnejšieho, kultu násilia, zbožňovania agresívnosti a nadradenosti. Komunizmus na druhej strane vyrástol z humanistických tradícií osvietenstva, myšlienok solidarity utláčaných a viery v zdokonalenie ľudského ducha.

Ak to máme na pamäti, neprekvapí nás už, že fašizmus sa správal rovnako agresívne a odporne na ceste k moci, ako po jej dosiahnutí. Naproti tomu medzi komunizmom ako hnutím odporu a sovietizmom ako mocenským systémom je obrovský rozdiel. Komunizmus ako hnutie odporu, to sú talianski či slovenskí partizáni, juhoafrickí či severoamerickí bojovníci za rasovú rovnoprávnosť, či účastníci vietnamského protikoloniálneho boja. Komunizmus ako sovietska diktatúra je v takmer priamom protiklade k týmto zápasom a vyžaduje si úplne iný typ straníkov. Preto ani prechod od jedného k druhému nikdy nebol nekomplikovaný a preto sa obeťami sovietizmu hneď po „triednych nepriateľoch“ stávali práve hrdinovia boja za jeho zavedenie (z našich spomeňme napr. Clementisa či Husáka). Nikde totiž nebola záruka, že navždy zostanú stalinistami a nepostavia sa na odpor - už totiž jasne preukázali svoju odvahu a schopnosť samostatne myslieť. (Je príznačné, že hlavný hrdina Orwellovho románu 1984 Winston Smith nie je utlačovaným „buržujom“, ale vnútorne rozháraným členom vládnucej strany.)

Odpor voči byrokratickej diktatúre vo vnútri jej samotnej sa však pritom objavoval stále znova - dá sa povedať, že to bolo jedno z jej základných „protirečení“. Už samotný Lenin s hrôzou sledoval, ako mu pod rukami rastie „robotnícky štát s byrokratickou deformáciou“ (áno, už tu sa začínajú reči o deformáciách), proti čomu však nedokázal bojovať inak, než že svojim podriadeným poslal proti papierovaniu - obežník. Neskoršie celospoločenské pokusy prekonať byrokratický základ spoločnosti sú nám dôverne známe - Pražská jar 1968, perestrojka, ale aj napr. maďarská ekonomická reforma. Nie je pritom náhoda, že fašistickí Dubček, Šik, či Mlynář, Jacek Kuroň, Leszek Kolakowski, či Adam Michnik, Rudolf Bahro, Milovan Djilas, alebo János Kornai - aby som menoval len niektorých z najznámejších pôvodne komunistických odporcov sovietizmu - nikdy neexistovali. Vo fašizme neexistuje rozpor medzi jeho koreňmi a plodmi, kým sovietizmus sa myšlienkovo napájal zo žriedla, ktorého bol sám priam antitézou. Toto pnutie nemohlo znova a znova neprodukovať výzvy jeho existencii, ktoré mohol potierať jedine mocensky, keďže ideologické prostriedky na to nemal.

Despotizmus ako výsledok tlaku dejín

Ak však boli myšlienkový pôvod i sociálny základ oboch systémov natoľko odlišné, ako je možné, že sa vonkajšími znakmi tak podobali?

Fakt, že spomínaná mexická diktatúra sa svojou stavbou ponáša na oba systémy, nás vedie k nasledovnej domnienke: fašizmus i komunizmus (ako aj ďalšie diktatúry 20. storočia) zaviedli štruktúru straníckej mašinérie jednoducho preto, že keď už sa rozhodlo o zavedení diktatúry, v danom historickom období bola táto konkrétna štruktúra jednoducho jej najefektívnejším modelom.

Táto diktatúra masovej strany je odpoveďou na radikálnu krízu spoločnosti, reakciou, ktorá nanovo zabetónovala ohrozené delenie na vládnucich a ovládaných, vodcov a masy, vykorisťovateľov a vykorisťovaných. Kríza spočívala v tom, že na scénu dejín vstúpil nový činiteľ: široké ľudové masy, roľníkmi počnúc a továrenskými robotníkmi končiac. Tento vývoj sa začal už Veľkou francúzskou revolúciou v roku 1789 a postupom času sa neustále prehlboval. Najširšie vrstvy obyvateľstva, ktoré nikdy predtým nehrali v politike významnú úlohu, sa vplyvom rozširovania vzdelanosti a záujmu inteligencie o nich začali spolitizovávať a chápať svoje záujmy. Kým po tisícročia ľudských dejín sa nižšie vrstvy prejavovali nanajvýš občasnými, i keď ostrými vystúpeniami, ako boli sedliacke vzbury, v priebehu devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia sa stala politika stálou súčasťou ich života - a ich zástupcovia stálou črtou politiky. Kým sovietizmus z tejto činnosti sám vyrástol, fašizmus sa naopak od začiatku staval otvorene proti nej. Oba však nezávislej aktivite nižších vrstiev postavili hrádzu. V tom spočíva zrnko pravdy rovnice „komunizmus je fašizmus“ a na to bola potrebná masová štátostrana. Politicky aktívna zložka podriadených más sa pomocou takejto strany dostala pod priamu a účinnú kontrolu zhora - a tým bola zneškodnená. Rozdiel spočíval v tom, akým spôsobom oba systémy k tejto stavbe dospeli. Fašizmus musel najprv hrubou silou - presne v súlade so svojou doktrínou - rozbiť a rozdrviť všetky nezávislé organizácie robotníckej triedy, najorganizovanejšej z podriadených vrstiev. Naproti tomu sovietizmus si ich aktivitu podriadil tým, že ju absorboval, pohltil ju - čím jej nezávislosť zlikvidoval rovnako účinne.

Sovietska odpoveď bola v istom zmysle oveľa efektívnejšia, ako tá fašistická. Kým voči fašizmu nikdy neustal nielen tichý, ale dokonca ani ozbrojený odpor, sovietizmus hrozby voči svojej existencii likvidoval oveľa účinnejšie. No cenou za túto účinnosť bolo, že ako sme už spomenuli, pôvodná myšlienková inšpirácia sovietizmu neustále vyvierala na povrch na tých pre systém najnevhodnejších miestach a obracala sa proti nemu.

Alternatíva neexistuje?

Opusťme teraz čisto logické úvahy a povedzme si, čo je politickým účelom rovnice „fašizmus = komunizmus“. Nejde tu o to, zabrániť návratu minulého režimu. Na ten neveria hádam ani najväčší zaslepenci. Nie, ide tu o zdiskreditovanie komunizmu ako myšlienky. Komunizmus ako celok sa musí stotožniť s diktatúrou, a to s najhoršou možnou podobou diktatúry. Nesmie sa pripustiť, aby sa odlíšili jednotlivé stránky tohto javu a nedajbože sa na niektoré z nich začalo nadväzovať. Myšlienka alternatívy voči súčasnému systému musí zostať navždy pochovaná - presne v duchu spomínaného citátu Slavoja Žižeka.

Povedomie radikálnej odlišnosti komunizmu a fašizmu však napriek tomu pretrváva, aj keď možno len skryto a nejasne. Možno to ilustrovať na príklade vypožičanom od zahraničného mysliteľa. V istej francúzskej reklame na internetové obchodovanie s akciami sa skvie zlatý kosák a kladivo, vykladaný diamantmi, a pod nimi nápis: „Čo keby burza prinášala zisk každému?" Posolstvo tejto reklamy je jasné: trh dnes podľa nej zaručuje to, čo sľubovala dosiahnuť komunistická spoločnosť, teda blahobyt pre všetkých bez rozdielu. Ale možno si predstaviť na mieste kosáka a kladiva hákový kríž? Sotva. Takáto reklama by nefungovala - vzbudzovala by namiesto pozitívnych emócií iba odpor. Jasne z toho vidieť, že podvedome si odlišnosť oboch ideológií uvedomuje takmer každý.

V spoločnosti, kde vládne zdravý rozum, by nebolo treba dokladať rozdielnosť fašizmu a „komunizmu“ siahodlhým vysvetľovaním. Oveľa plodnejšie by bolo zaoberať sa myšlienkami o tom, ako by mala vyzerať skutočne slobodná spoločnosť budúcnosti - a ako sa vyhnúť katastrofálnym výsledkom minulých pokusov o jej dosiahnutie. Zvlášť to druhé by samozrejme pre nové hnutie za oslobodenie malo byť prioritou. Žiaľ, žijeme v dobe a spoločnosti, ktorú charakterizuje všetko, len nie zdravý rozum; a preto nám pred naozaj tvorivou myšlienkovou činnosťou nezostáva nič iné, než najprv odpratať z cesty haraburdie škodlivých zjednodušení.

Michal Polák napsal tento článek jako doktorand na London School of Economics (Londýnská vysoká škola ekonomická) a člen Sdružení sociální sebeobrany.

Slovo č. 35/2002, 23. 8. 2002


Související články:
(Problémy - vyrovnání s komunismem)

Za Josefem Mečlem (07.12.2014)
Gramsci: komunismus jako integrální humanismus (03.12.2014)
Lustrace jako ochrana státu nebo vyrovnání s minulostí? (17.11.2013)
Studentské protesty: pomůže dialog? (10.02.2013)
Vyznamenávat? (07.09.2011)
Jeden historický neúspěch není porážkou (06.04.2011)
Štamgast Šinágl nám v Mostě nechyběl (03.05.2009)
Soudružská sebekritika po dvaceti letech (09.04.2009)
Pražská deklarace (09.06.2008)
Neodbytná pachuť hrdinství (06.04.2008)
Glorifikace politického násilí narazila (25.03.2008)
Prohlášení Českého helsinského výboru (03.03.2008)
Dost hloupostí (20.09.2007)
Hleďme si víc toho, co nás spojuje (II.) (12.07.2007)
Poučení z Belfastu (14.05.2007)
Vandalský akt netolerance (03.05.2007)
Český ideál (16.11.2006)
I myslet je třeba bez playbacku (06.07.2006)
Duchů, jež jsi zplodil… (23.05.2006)
Antikomunistický útok v České republice (14.05.2006)
Anti-communist attack in the Czech Republic (14.05.2006)
Očima druhých (02.05.2006)
Opravdová nevinnost (29.04.2006)
Blíží se noc dlouhých nožů? (29.04.2006)
On-line rozhovor se zbitým poslancem Dolejšem (28.04.2006)
Násilníci zbili poslance KSČM Jiřího Dolejše (26.04.2006)
Chvála antikomunismu (09.04.2006)
Komunismus v nás (05.04.2006)
Levice zabránila zákazu propagace komunismu (12.03.2006)
Jde o následovníky, nikoliv pamětníky (05.02.2006)
Odsuzování komunismu jde ztuha (01.02.2006)
Moje čtení Lindbladova memoranda (29.01.2006)
Poprask kolem rezoluce odsuzující komunismus (26.01.2006)
Noční můra KSČM (25.01.2006)
Prohlášení SDS k rezoluci Parlamentního shromáždění Rady Evropy o komunismu (21.01.2006)
Stanovisko VV ÚV KSČM k návrhu rezoluce Parlamentního shromáždění Rady Evropy (21.01.2006)
Prohlášení k antikomunistickému memorandu (17.01.2006)
Komunisty popudila snaha EU odsoudit komunistické zločiny (16.01.2006)
EL Declaration on a resolution on communism (15.01.2006)
Prohlášení SEL k rezoluci o komunismu (15.01.2006)
„Ne“ evropskému McCarthyismu (10.01.2006)
Lindbladovo memorandum (10.01.2006)
Flašinet pana Kalouska aneb Stále stejná písnička (03.01.2006)
O účelových tvrzeních a historických faktech (27.12.2005)
Být viděn za každou cenu (09.12.2005)
Proti komunistům se musejí postavit i občané (07.12.2005)
Dějiny se opakují dvakrát: poprvé jako tragédie, podruhé jako fraška (02.11.2005)
O co skutečně jde při snaze zakázat slovo „komunismus“? (19.10.2005)
Dialog je více než klatby (14.10.2005)
Zákaz propagace nacismu a komunismu se mi zdá správný (14.10.2005)
KSČM chce měnit svět pomocí násilí (11.10.2005)
Fascinace zlem a útok na stíny (08.10.2005)
Většina poslanců ODS zákaz propagace komunismu podpoří (08.10.2005)
Senát zakázal slovo „komunismus“ (08.10.2005)
Špatná zpráva pro komunistobijce (15.04.2005)
Otázky pro komunistobijce (04.03.2005)
Zákazem komunistů se to nespraví (09.02.2005)
Veřejná odpověď na petici „Zrušme komunisty“ (07.02.2005)
Vladimír Iljič „vy víte který“ (04.02.2005)
Zakázat neonacisty a komunisty, nebo ne? (25.01.2005)
Nejúčinnější „vyrovnání s komunismem“ (19.04.2004)
„Morální selhání“ a skutečnost (10.02.2003)

[Akt. známka (jako ve škole): 0,25 / Počet hlasů: 4] 1 2 3 4 5

Celý článek | Autor: Michal Polák | Počet komentářů: 8 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek | Zdroj: Hej Rup

červené návěští   Hlavní zprávy červený nadpis

zelené návěští   Novinky zelený nadpis
16.04.2018: Letní univerzita Evropské levice 2018
Letní univerzita EL se koná ve dnech 11. aľ 15. července 2018 ve Vídni pod mottem "Dialog pro pokrok v Evropě. 200 let od narození Karla Marxe, 100 let od konce 1. světové války. Bliľąí informace o účastnickém poplatku a registrační formulář jsou k dispozici na stránkách Evropské levice.

16.06.2017: Opět útoky spamovacích robotů
Doąlo k opakovaným útokům robotů sázejících do komentářů texty s podivnými "inzeráty" (podle vąech známek činskými). Jen poslední dvě dávky představovaly více neľ 200 těchto pseudokomentářů, které maľeme. bahis siteleri

16.06.2017: Někdo/něco zde krade ľ a ą?
V uplynulých dnech doąlo k technické závadě, v jejímľ důsledku se "beze stop" z některých článků (ale i z větąiny komentářů) ztratila vąechna písmena "ľ" a "ą" (nebo jenom jejich emosčást). Za závadu se omlouváme a na jejím odstranění pracujeme (zatím pátráním po příčině).

09.05.2017: Pietní akt na Oląanech
Jako kaľdoročně, i letos poloľila 9. 5. v 9 hodin delegace zástupců CV SDS a výboru praľské organizace SDS květiny k památníku padlých rudoarmějců na oląanském hřbitově. Při té přileľitosti jsme pietně vzpomněli i padlých daląích armád (včetně československé), kteří jsou na Oląanech uloľeni.

červené návěští   Anketa červený nadpis
V současnosti rozvířil hladinu návrh přijmout do ČR 50 syrských válečných sirotků. Co si o něm myslíte?

V Sýrii ani ľádní váleční sirotci nejsou.
1929 (1929 hl.)
Nebrat! Jeątě by nás podřezávali.
1479 (1479 hl.)
Konečně někdo uvaľující lidsky.
1572 (1572 hl.)
A» se kaľdý stará o sebe, nic nám do nich není.
994 (994 hl.)
Je to sice politikum, ale krok správným směrem.
1625 (1625 hl.)
Raději bychom měli zvýąit svou ostudně nízkou rozvojovou pomoc.
1517 (1517 hl.)
Prohnilý humanismus !!
1003 (1003 hl.)

Celkem hlasovalo: 10119


zelené návěští   Vyhledávání zelený nadpis


na nových stránkách

Rozšířené vyhledávání
Tématické skupiny
Seznam autorů


Google

web
sds.cz
blisty.cz
bbc.co.uk

zelené návěští   Vaąe komentáře zelený nadpis
[15.05.2018 19:15:23]
josef mikovec
Bohumír ©meral - Mučedník ztracených a vysněných příleľitostí http://www.novarepublika.cz/2018/0 5/frantisek-ferdinand-s ...

[15.05.2018 18:54:53]
josef mikovec
Zde jest zkuąební kámen, na němľ se dokáľe, zdali jsme opravdu v dost zralí, dost socialističtí, abychom opravdu stali se v Rako ...

[21.03.2018 17:10:12]
n
Snad se něco doví,!

[19.11.2016 10:28:45]
l&s
Doplnění k Peroutkovi - Zemanův projev byl míněn dobře, bohuľel se v něm dopustil dehonestujícího přeąlapu, kdyľ prohlásil, ľe Per ...

[27.02.2016 10:01:56]
l&s
Článek pana Bělohradského není k dispozici, tak jen pár postřehů k této stati. Paní Neudorflová sice správně píše, že je chyba, k ...

[28.10.2015 09:08:14]
-ik
Dobrý den pane ©lemendo! To, co jste napsal, je konstatování stavu. A co navrhujete jako pokus o naznačení cesty? Já mysl ...

[04.09.2015 14:20:12]
n
Samozřejmě, ľe jiľ těąím na shromáľdění, jako posledně na Václaváku. Doufám, ľe nebude chybět pán ©afr, kterého tímto srdečně zvu. ...

[13.08.2015 13:11:01]
n
SDS leží v žaludku tomu zoufalému tapetáři, takže je moc známá a okolí se musí postarat o její prosazení. Prohra s US a tím i se s ...

[13.08.2015 01:44:03]
-ik
Jestli že se mi zdá, že militantní skupiny dosahují lepších výsledků, měl byc se podívat na sebe, zda nepracuji špatně. Oni mohou ...

[08.06.2015 21:05:37]
-ik
"význam evropské levice pro vývoj ve světě a její podíl na jeho spoluutváření (globalizace, přenos zkušeností z jiných čá ...

[25.05.2015 14:58:27]
n
Lidstvo v rozvinutých zemích a tím myslím i naąi zemi, jiľ dosáhli hranic daląího materiálního pokroku a jeho daląí zvyąování je n ...

[25.05.2015 08:21:23]
l&s
"Proč se myšlenka lidové fronty boje proti fašismu prosadila v našem hnutí, až když bylo fakticky pozdě? Bylo vůbec možné, ab ...

[13.05.2015 09:45:10]
Milan Neubert
-iku, napsal jste víc věcí, s řadou souhlasím. Jednu námitku ale mám: dospěli jsme k závěru, že virtuální diskuse na webu nebo na ...

[10.05.2015 23:25:51]
-ik
Mám pocit, pane Neuberte, že jste se o kontakt s lidmi ani moc nesnažil. Diskuse na stránkách SDS je nulová. A i v minulosti jst ...

[06.05.2015 10:38:48]
n
Vítám tapetáře. Čest tvoji práci. Podle množství zbytečné práce opravdu stojíš ...


Teze programu SDS
Teze programu SDS

Bahisikayet.com Extrabet Deneme bonusu Denemebonusuz.com

Deneme Bonus Veren Bahis Siteleri 2022

en iyi bahis siteleri

jetbahis-girisi.com

Rexbet-girisi.com

hovarda-girisi.com

mobilbahis giris

sekabet guncel adres

asyabahis guncel adres

Maltcasino

pinbahiskayit.com

Tyto stránky byly vytvořen prostřednictvím redakčního systému phpRS.