Ako to s rozbitím Československa popravde bolo

Vo Vašej knihe „Prosím stručně“ ste k rozpadu Československa uviedli, že „keby Slováci naozaj chceli žiť s Čechmi v jednom štáte, museli by sa proti rozdeleniu vzbúriť, nemyslím nejakým povstaním, ale aspoň v podobe nejakej petície. Nič také nebolo.“ Toto Vaše tvrdenie je v priamom rozpore so skutočným dianím na Slovensku v rokoch 1991 – 1992.

Týždenník Kultúrny život uverejnil 23. 10. 1991 text deklarácie ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT, na formulácii ktorej sme sa spolu s Vladom Čechom, Soňou Čechovou, Vladom Strniskom, Anastáziou Ginterovou, Ivanom Štúrom a niekoľkými ďalšími prítomnými podieľali. Deklarácia sa stala podkladom pre PETÍCIU ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT, pod ktorú sa postupne podpísalo v Kultúrnom živote vyše 300 000 občanov zo Slovenska. Mená a profesie mnohých z nich boli uverejnené v tlačenom vydaní. Verejne vystaviť svoju osobu agresívnym šovinistickým útokom nacionalistov, ktorých výslovne protizákonné konanie štát toleroval, bolo v danej dobe veľkou občianskou statočnosťou.

Týchto 300 000, ako i ďaších 1 000 000 podpisov z celého Československa, ktoré zozbierala iniciatíva VÝZVA OBČANOV (túto koordinoval pán Tigrid, ktorý petíciu vyhlásil po svojej návšteve v Kultúrnom živote, pri ktorej sme boli prítomné i my), boli na základe zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve odovzdané Federálnemu zhromaždeniu v Prahe.

Ignorovanie ústavného petičného práva československým parlamentom nemienime na tomto mieste komentovať. Musíme sa ale ohradiť proti Vášmu tvrdeniu, že sa v prospech spoločného československého štátu na Slovensku nič nerobilo. Predstavitelia iniciatívy Za spoločný štát vykonali množstvo aktivít, stretnutí nielen s ľuďmi, ale i s predstaviteľmi vlád – národných či federálnej (návšteva delegácie Iniciatívy u pani Dagmar Burešovej a Petra Pitharta), parlamentov, ale i s Vami, pán prezident. Na Brarislavskom hrade ste prijali v prítomnosti pánov Schwarzenberga a Kocába delegáciu Iniciatívy (Vlado Strnisko, Soňa Čechová, Eva Kováčová, Katarína Zavacká, Anastázia Ginterová) Zúčastnili ste sa osobne i na veľkom mítingu Za spoločný štát, ktorý bol v Bratislave (vo Veľkej sále Domu odborov) 30. 10. 1991. Na osvieženie pamäti: boli ste v Bratislave z príležitosti narodenín Alexandra Dubčeka.

Namiesto vymenúvania množstva ďalších aktivít, udalostí, stretnutí s predstaviteľmi politických strán, ktorými Slovensko prejavilo vôľu zabrániť rozbitiu československého štátu (nehovoriac o česko-slovenskom periodiku MOSTY, ktoré v Bratislave vychádza dodnes), chceme pripomenúť aspoň protestný list, zaslaný 22. 10. 1992 predsedovi OSN Butrusovi B. Ghálímu, v ktorom podpísaní Slováci a Česi protestovali proti snahe rozbiť československý štát za každú cenu, aj nedodržaním ústavných princípov.

Pripomíname tiež, že Slováci – v rozpore s Vašimi tvrdeniami – použili zbrane za spoločný československý štát tak pred októbrom 1918 v Československých légiách, ako i v rokoch 1939-1945 v zahraničnom vojsku i počas Slovenského národného povstania. Vtedy ich namierili nielen voči nemeckým okupantom, ale i proti slovenským kolaborantom. V rokoch 1990–1992, pri ústavnej záruke demokratických procesov (ktoré politické vedenie krajiny tak hanebne obišlo) bol ozbrojený boj nielen nezmyselný, ale najmä by mu chýbala akákoľvek medzinárodná podpora. Na toto ste si zrejme nespomenuli.

Pán prezident,
je možné, že radový čitateľ, ktorý tieto udalosti nezažil či už v Čechách, na Slovensku, alebo všade tam, kde sa Vaša kniha dostane v preklade, Vám Vaše slová o rozpade Československa bez odporu slovenskej verejnosti uverí. Nebude to však nadlho. A keď sa dozvie (a on sa to dozvie), ako to s rozbitím Československa popravde bolo, významne sa naruší Vaša dôveryhodnosť i pri tých tvrdeniach, ktoré sú pravdivé.

Eva Kováčová, matematička
Katarína Zavacká, historička práva
Soňa Čechová, vydavateľka dvojtýždenníka MOSTY
Anastázia Ginterová, publicistka
Branislav Liška

1. 6. 2006