Smrť politiky a budúcnosť verejnosti (1)

Ide pritom o jav, na ktorý sa v nezávislých kruhoch poukazovalo už viackrát. Roku 2001 vydal Jan Keller knihu Politika s ručením obmedzeným, v ktorej bravúrne odhalil podstatu pravicovo-ľavicových hier. Pravica i ľavica stále žijú zo svojich ritualizovaných sporov vyprofilovaných ešte v 19. storočí. Štandardná politika sa naďalej pohybuje v predstavách rozdeľovania majetkov a príjmov, hoci jej prvoradou úlohou v súčasnosti je spravodlivo sa podeliť o špecifické nebezpečenstvá a ohrozenia. Prirodzene, že pravici a ľavici sa do tohto sporu nijako veľmi nechce. Toto nie sú témy, ktoré by boli voličsky príliš atraktívne. Preto si jednotlivé politické tábory zväčšujúcu sa dramatickosť globálnej situácie doslova programovo nevšímajú. Strany naďalej fungujú ako usmievavé reklamné agentúry financované verejnosťou a vychvaľujúce produkty, ktorých nedostatky ich nezaujímajú. Byť vierohodný je dnes dôležitejšie ako byť pravdovravný.

Obraz súčasnej politiky

Roku 2003 vyšli zhodou okolností dve knižky, ktoré sa nezávisle od seba zaoberali okrem iného aj kritikou politiky: moja kniha Svet nie je na predaj a publikácia Noreeny Hertzovej Plíživý prevrat prišli zhruba k rovnakým záverom. Klasická politika prestáva byť hlavným činiteľom, ktorý má schopnosť zmeniť ľudskú spoločnosť. V skutočnosti ním ani nikdy nebola, pretože v centre jej záujmu boli inštitúcie, nie človek. Vo svojej najextrémnejšej podobe sa spoliehala na efekt revolučných zvratov. No keď berieme do úvahy technokratickú povahu politickej organizácie, nemalo by nás prekvapiť, že z každej revolúcie napokon ostal iba melancholický okamih dejín, krátky závan nádeje, ktorý sa rozplynul ihneď po rekonštrukcii moci. Aby sme tieto tvrdenia pochopili správne, musíme si najprv ujasniť, čo očakávame od politiky. Ak je to akýsi druh spásy, nič nie je vzdialenejšie nášmu uvažovaniu. Politika však doteraz touto ambíciou jednoznačne disponovala.

Viera v možnosti politiky zmeniť svet je bezprostredne spätá s osvieteneckým projektom. Táto ilúzia v skutočnosti vždy slúžila iba na to, aby sa spoločnosť akousi mystickou okľukou klaňala sama sebe a svojej dokonalosti. Politici sa stali obeťou vlastného exhibicionizmu. Ich samoľúba predstava o vlastnej dôležitosti našla uplatnenie v akejsi virtuálnej hre na čosi, čo neexistuje. Na politickej scéne, z ktorej sa stala aréna najnižších pudov, plnia títo atraktívni vyjednávači s verejnosťou vopred určenú úlohu vyslancov obchodných záujmov. Politiku štátu v skutočnosti neurčujú demokraticky zvolení predstavitelia, ale zoskupenia investorov, ktorí sa združujú kvôli nejakému spoločnému záujmu. Napriek oficiálnym sľubom nadobudol ekonomizmus jednoznačnú prevahu nad demokratizmom.

Ak sa aj nájdu politici, ktorí si uvedomia cenu, za ktorú im umožnili hrať toto trápne divadelné predstavenie, ich ambície sú ohraničené horizontom budúcich volieb. Okrem toho, každý politik musí po volebnom úspechu zaplatiť nevyhnutnú daň tým skupinám, ktoré mu pomohli k moci a od ktorých bude závisieť jeho zotrvanie vo funkcii. Dlhodobé záujmy sa nezohľadňujú, zodpovednosť sa odkladá a schopnosť spoločnosti reagovať na problémy sa ustavične znižuje. Ľudské práva ustupujú korporatívnym záujmom, pričom sa zvyšujú náklady na volebné kampane, bujnie korupcia a finančné škandály, narastá čierna ekonomika. Toto je obraz súčasnej politiky.

Nezmyselná pretvárka na pokrok

Úloha jej aktérov je skutočne ponižujúca: prikrášliť prázdnotu dneška, dodať jej dôstojnosť a za každú cenu udržať dojem historickosti okamihu. V mnohých prípadoch sa politické aktivity samoúčelne považujú za politické ciele. Politika sa stala realizáciou samej seba, nezmyselnou pretvárkou na pokrok, absurdnou drámou o ničom s dosahom na všetkých. Sme svedkami falošného pátosu bez obsahu, namyslenej hry na osobnosti a hrdinov, zvrátenej túžby ovládať iných a vydávať to za verejnoprospešný cieľ. V takejto atmosfére sú úsilia o nájdenie pravdy čoraz sterilnejšie a demokratické diskurzy čoraz plytkejšie, sústreďujúce sa skôr na rétoriku než podstatu. Je až neskutočné, ako mlčky tolerujeme túto bľabotajúcu povrchnosť modernej mašinérie na výrobu publicity. Považujeme za samozrejmé, že politici celou váhou svojej osobnosti garantujú bezpečnosť atómovej energie, hoci si pravdepodobne ani nedokážu predstaviť, aké je vlastne poslanie turbíny v elektrárni. Prikladáme váhu tvrdeniu politika, že geneticky pozmenenej kukurice sa netreba báť, hoci dotyčný pán vie o genetike asi toľko ako o kukurici.

Akceptujeme narastajúcu a všestrannú nekompetentnosť politiky, čo podčiarkuje mimoriadny význam, ktorý jej stále pripisujeme. Túžba politických vodcov udržať si svoje mocenské postavenie je väčšou motiváciou ako potreba ľudí. Politici často uveria sami sebe, keď presviedčajú verejnosť, že ich cieľom je prosperujúca a bezpečná krajina. V skutočnosti je ich cieľom krajina, ktorá by sa podriadila ich autorite. A zatiaľ čo lídri jednotlivých strán súperia a navzájom sa znevažujú, životné záujmy obyvateľov sú len zanedbateľným odrazom boja riadeného osobnou vôľou jeho aktérov. Politickí vodcovia pritom požadujú od svojich občanov obete, ktoré by nikdy nepodstúpili vo svojom osobnom živote. Namyslene sa domnievajú, že v ich rukách leží pravda a jasné videnie. To je však iba sebaklam. Politici nemôžu vlastniť celý obraz spoločenskej reality, lebo sú iba nepatrnou súčasťou tohto obrazu. Nie sú schopní ponúknuť múdrosť, ale len ideológiu. Nedokážu sa angažovať v hlbokej politickej, sociálnej či ekonomickej analýze vzťahu dlhodobých príčin a následkov, lebo sú posadnutí ziskom a koristníckym využívaním ľudských i prírodných zdrojov. Necítia nijakú zodpovednosť pred budúcimi generáciami, ale len pred tými, od ktorých závisí ich momentálne postavenie.

(Dokončenie v ďalšom čísle.)

Autor je vysokoškolský učiteľ
Slovo č.39/2005, O SPOLOČNOSTI / Eduard Chmelár