logo SDS
Dnešní datum: 19. 08. 2019   | Hlavní stránka | Tématické skupiny | Seznam rubrik | Download |  
zelené návěští   Hlavní menu zelený nadpis
Hlavní stránka
Kdo jsme - něco o SDS
Stanoviska SDS
Tiskové zprávy SDS
International
Staré stránky SDS

Ankety
Download
TOP 50
Tématické skupiny
Seznam rubrik (témat)

červené návěští   Rubriky červený nadpis

zelené návěští   Čtenář zelený nadpis

Jméno (přezdívka)
Heslo


Úprava osobního účtu

červené návěští   Evropská levice červený nadpis


Na web SEL

Manifest SEL
Čtěte o SEL u nás


zelené návěští   Nejčtenějąí/rok zelený nadpis
Praľské jaro i jeho dozvuky a ohlasy na stránkách SDS
(26. 08. 2018, 768x)

Chinese Reaction to the 1968 Occupation of Czechoslovakia
(10. 09. 2018, 748x)

Sovětská revizionistická renegátská klika bezostyąně posílá jednotky k okupaci Československa
(10. 09. 2018, 665x)

Praha není stádo?
(25. 08. 2018, 664x)

Praľské jaro mohlo prokázat přednosti „socialismu s lidskou tváří“
(12. 09. 2018, 659x)

Socialismus, nový pohled a strategie
(06. 09. 2018, 625x)

Pouľívá generální ątáb naąe vojáky v Afghánistánu v souladu s mandátem operace?
(19. 10. 2018, 518x)

Zástupce SDS v pořadu "Politické spektrum"
(23. 11. 2018, 416x)


červené návěští   SDS červený nadpis
Strana demokratického socialismu
Přípotoční 869/19
101 00 Praha 10
Návątěvy po předchozí dohodě
tel.:
(420) 608 630 506
(420) 608 181 054
(420) 728 074 253 (nejlépe SMS)
Bankovní spojení - transparentní účet pro příjem darů: 2101181284/2010
Případné dárce žľádáme, aby ve "zprávě pro příjemce" uvedli účel daru, např.: "příspěvek na činnost SDS" a identifikovali se jménem a příjmením. Děkujeme.
secret@sds.cz
(c) SDS

Kanál RSS

TOPlist

zelené návěští   Interní statistika zelený nadpis
Denni
Max. 27
Prům. 17.5
21 denni
Max. 348
Prům. 279.5

Nyní si čte web : 48 uživ.

02. Články, statě, projevy

* Čo príde po ideológii rozvoja a globalizácii?

Vydáno dne 06. 04. 2007 (7626 přečtení)

Autorom nasledujúcej eseje je významný americký sociológ, ktorý dnes pôsobí na Yaleovej univerzite a v minulosti bol okrem iného aj prezidentom Medzinárodnej sociologickej spoločnosti. Je tvorcom tzv. teórie svetosystému, ktorá si spolu s ďalšími príbuznými teóriami vydobyla pri skúmaní svetového vývoja významné postavenie.

Podľa tejto teórie sa kapitalistický svetosystém delí na jadro a perifériu (prechodné oblasti tvoria tzv. semiperifériu). V jadre sú sústredené vysoko technologické aktivity a komplexná priemyselná výroba, kým úlohou periférie je dodávať suroviny, poľnohospodárske výrobky a lacnú pracovnú silu. V jednej zo svojich najnovších esejí, ktorú Immanuel Wallerstein exkluzívne poskytol Slovu, sa autor zaoberá budúcnosťou, ktorá čaká kapitalistický svetosystém v období najbližších dvadsiatich piatich až päťdesiatich rokov.

Pri príležitosti príprav na Svetovú výstavu v Paríži v roku 1900 požiadal francúzsky minister kolónií vedúceho geografického oddelenia na ministerstve Camilla Guya, aby vypracoval knihu s názvom Les colonies françaises: la mise en valeur de notre domaine coloniale. Doslovný preklad spojenia mise en valeur je „zhodnotiť, zvýšiť hodnotu“. Avšak v slovníku nájdeme aj iný preklad tohto slovného spojenia, konkrétne „rozvoj“.

V tom čase sa v rozhovoroch na tému ekonomických javov v kolóniách uprednostňovalo použitie práve tohto viaczmyslového spojenia slov, a to napriek tomu, že francúzština pozná na označenie rozvoja bežne používaný pojem développement. Keď sa chceme dozvedieť viac o význame pojmu mettre en valeur a zalistujeme v slovníku Les Usuels de Robert: Dictionnaire des Expressions et Locutions figurées z roku 1979, nájdeme výklad, ktorý hovorí, že tento pojem sa používa ako metafora vo význame „využívať, čerpať zisk“.
Toto jazykové okienko vystihuje podstatu postoja paneurópskeho sveta v koloniálnom období k hospodárskemu rozvoju vo zvyšku sveta. Rozvoj predstavoval súbor konkrétnych krokov, ktoré Európania uskutočňovali s cieľom využiť zdroje neeurópskeho sveta a profitovať z nich. Takýto postoj sa zakladal na niekoľkých predpokladoch. Konkrétne: Neeurópania by neboli schopní či dokonca ochotní „rozvíjať“ svoje zdroje bez aktívnych zásahov zo strany paneurópskeho sveta. Keďže však takto ponímaný rozvoj predstavoval hmotné i morálne dobro pre celý svet, ťažiť zo zdrojov týchto krajín bolo morálnou a politickou povinnosťou Paneurópanov. Z týchto predpokladov potom vyplýva, že nebolo nič zlé na skutočnosti, že Paneurópania, ktorí vykorisťovali zdroje, sa na tomto podniku aj obohatili – dôsledky tejto činnosti mali predsa v konečnom dôsledku osožiť aj tým ľuďom, ktorých zdroje sa zhodnocovali.
Uvedený sled argumentov, samozrejme, úplne obchádza otázku, aký dopad malo vykorisťovanie na miestne obyvateľstvo a koľko životov stálo. Bežne sa kalkulovalo s tým, že tieto dopady predstavujú takpovediac – súčasným eufemizmom povedané – nutné a nevyhnutné „vedľajšie škody“ (collateral damage) európskej „civilizačnej misie“.

Spásonosný rozvoj

Ráz diskusie sa začal meniť po roku 1945. Stalo sa to predovšetkým v dôsledku rastúcej sily protikoloniálnych nálad a hnutí v Ázii a v Afrike a v dôsledku nového pocitu kolektívneho sebavedomia v Latinskej Amerike. Práve v tomto období sa pojem „rozvoj“ začína používať ako označenie viery, že krajiny Juhu sa môžu „rozvíjať“ samé, a nie „byť rozvíjané“ Severom. Novým predpokladom sa stalo, že krajinám Juhu stačí len prijať správnu politiku a jedného dňa, niekedy v budúcnosti, budú rovnako technologicky vyspelé a bohaté ako krajiny Severu.
Práve niekedy v období po roku 1945 začali autori z Latinskej Ameriky označovať túto novú ideológiu za desarollismo alebo „rozvojizmus“, teda ideológiu rozvoja (developmentalism). Táto ideológia nadobudla veľa rôznych podôb. V Sovietskom zväze ju volali nastolenie „socializmu“, ktorý sa považoval za posledný stupeň vývoja pred „komunizmom“. V Spojených štátoch to bol pre zmenu „hospodársky rozvoj“. Ideológovia z Juhu používali často tieto dva pojmy ako synonymá. V ovzduší tejto celosvetovej zhody začali štáty Severu – USA, ZSSR a jeho východoeurópske satelity, západoeurópske koloniálne (hoci čoraz viac exkoloniálne) mocnosti, severoeurópske krajiny a Kanada – ochotne poskytovať „pomoc“ a poradenstvo v oblasti rozvoja. Hospodárska komisia pre Latinskú Ameriku (CEPAL) vyvinula nový jazyk vzťahov „centrum-periféria“, ktorý sa využíval predovšetkým na to, aby zdôvodnil industrializácie pomocou nahradzovania dovozu (import-substitution industrialization). No a radikálnejší intelektuáli, najmä z Latinskej Ameriky, začali hovoriť o „závislosti“, proti ktorej bolo najprv podľa nich treba bojovať a poraziť ju, aby sa závislé krajiny mohli začať rozvíjať.

Stagnácia a dlžobná kríza

Pojmy sa síce možno líšili, no všetci sa zhodovali, že rozvoj bol naozajstnou možnosťou – len keby, keby, keby... Takže keď OSN vyhlásila sedemdesiate roky za „desaťročie rozvoja“, zdalo sa, že rozvoj ako pojem i ako cieľ je skutočne nedotknuteľný. No ako sa ukázalo, sedemdesiate roky boli pre väčšinu krajín Juhu veľmi zlé desaťročie. OPEC v priebehu tejto dekády dvakrát za sebou zdvihol cenu ropy a Sever postihla stagflácia. Následný nárast cien dovozu do krajín Juhu, spolu s hlbokým prepadom hodnoty ich vývozu v dôsledku stagnácie svetového hospodárstva, vytvorili akútne ťažkosti s platobnou bilanciou vo všetkých týchto krajinách vrátane krajín tzv. socialistického bloku. Jedinú výnimku tvorili štáty vyvážajúce ropu.
Krajiny vyvážajúce ropu prišli k neuveriteľne nadmernému zisku, z ktorého značnú časť uložili v amerických a nemeckých bankách. Tie vzápätí potrebovali tento mimoriadny kapitál niekam výhodne investovať. Požičali ho teda štátom, ktoré sa zmietali v akútnych problémoch s platobnou bilanciou. Pôžičky iniciované samotnými bankami tak vyriešili oba problémy: našli miesto nadbytočným peniazom na účtoch bánk v štátoch Severu a zároveň vyriešili problém s nedostatkom likvidity, ktorým trpeli prakticky nesolventné krajiny Juhu. Tieto pôžičky však, žiaľ, viedli k hromadeniu úrokov, ktoré znamenali, že do roku 1980 boli problémy s platobnou bilanciou v predmetných štátoch ešte väčšie. Lenže pôžičky nanešťastie treba splácať. Svet sa tak zrazu náhle ocitol na prahu tzv. dlžobnej krízy – Poľsko v roku 1980, Mexiko v roku 1982 a potom kríza postupovala ďalej a ďalej.

Nástup globalizácie

Vinníka nebolo ťažké nájsť. Bremeno viny dopadlo na ideológiu rozvoja, ktorú ešte desať rokov predtým každý velebil. Z rastu priemyslu založeného na náhrade dovozu sa zrazu stal prehnitý protekcionizmus. Zo snahy budovať štát sa tvrdou analýzou stalo pestovanie prebujnenej byrokracie. Z finančnej pomoci boli naraz peniaze vyhodené von oknom, ak nie rovno spláchnuté do žumpy. A štátom sponzorované štruktúry vôbec neboli cennými pokusmi pomôcť si sám – poukazovalo sa na ne ako na umŕtvujúce prekážky plodným podnikateľským aktivitám. Rozhodlo sa, že aby boli pôžičky postihnutým štátom úspešné, musia ich sprevádzať podmienky typu – aby tieto štáty prestali mrhať verejnými výdavkami na oblasti, ktoré možno zatiaľ ponechať bokom, napríklad školstvo a zdravotníctvo. Ďalej sa hlásalo, že štátne podniky sú už takmer z definície neefektívne a mali by sa čo najskôr sprivatizovať, keďže súkromné podniky opäť takmer z definície citlivo reagujú na „trh“, a sú preto maximálne efektívne. Takýto bol aspoň konsenzus vo Washingtone.
Akademické zaklínadlá a módne pojmy sú vrtkavé, zvyčajne vydržia tak desať, možno dvadsať rokov. Teraz bol náhle out rozvoj. Na jeho miesto nastúpila globalizácia. Univerzitných profesorov, predstaviteľov nadácií, vydavateľov a novinových komentátorov zrazu všetkých osvietilo. Isteže, optika, či lepšie povedané prostriedky, sa zmenili. Cestou vpred už nebolo nahrádzať dovoz, ale orientovať výrobnú činnosť na vývoz. Preč nielen so znárodňovaním priemyslu, ale aj s reguláciou kapitálu! Nech kapitál prúdi transparentne a bez prekážok! Namiesto režimu jednej strany študujme spolu všetci spravovanie (governance, toto nové, úžasne erudované a celkom nezrozumiteľné, ak nie rovno nezmyselné, slovo). Hlavne sa všetci päťkrát denne klaňajme smerom k Mekke a odriekajme Alláhu Akbar TINA, there is no alternative – inej možnosti niet.

Čo bude nasledovať?

Nové dogmy sa v osemdesiatych rokoch zakorenili na zahnívajúcom komposte, čo zostal zo snov „rozvojizmu“. V deväťdesiatych rokoch tieto dogmy prekvitali a slnili sa v lúčoch „novej ekonómie“, vďaka ktorej mali Spojené štáty a štáty východnej Ázie priviesť svet k ekonomickej úžasnosti. No aj tento lesk začal blednúť. Menová kríza vo východnej a juhovýchodnej Ázii v roku 1997, ktorá sa rozšírila ďalej do Ruska a Brazílie, kríza Svetovej obchodnej organizácie od Seattlu po Cancún, slabnutie Davosu a výnimočný vzostup Porta Alegre, al-Kájda a 11. september, po ktorom nasledovalo Bushovo fiasko v Iraku a kríza bežného účtu platobnej bilancie v USA – toto všetko a mnoho ďalšieho vedie k podozreniu, že rétoriku globalizácie čoskoro postihne osud ideológie rozvoja. A tu sa dostávame k základnej otázke: Čo príde po rozvojizme a globalizácii?
Nebuďme k neúspešným teóriám príliš krutí. Celá diskusia od roku 1945 predstavuje naozaj dlhú snahu vyrovnať sa so skutočnosťou, že svetový systém je nielen polarizovaný, ale že sa aj naďalej polarizuje a že táto skutočnosť je ako morálne, tak politicky neprijateľná. Pre krajiny na dne nebolo nič prednejšie, ako prísť na spôsob, ktorým by zlepšili svoju situáciu, a to predovšetkým po stránke ekonomickej. Koniec koncov, ich obyvateľom stačilo, aby si pozreli hollywoodsky film, a hneď vedeli, že na svete sú ľudia a miesta so životnou úrovňou ďaleko, ďaleko vyššou, než majú oni. No a práve v krajinách bohatého Severu sa zase ukotvila v podvedomí ľudí obava, že „stiesnené masy prahnúce po slobodnom živote“ predstavujú stálu hrozbu svetovému poriadku a ich prosperite, a že preto treba niečo, nejako urobiť, aby sa táto rozbuška nevznietila.
Čiže – intelektuálne analýzy, ako aj z nich odvodené politické snahy, ktoré sme predstavili v diskusii o rozvoji a globalizácii, boli myslené vážne a treba ich rešpektovať, hoci spätne vieme, že boli v mnohom úplne scestné. My teraz musíme postaviť otázky inak. Po prvé, je vôbec možné, aby každý kus zemegule jedného dňa – pokiaľ možno v nie príliš vzdialenej budúcnosti – dosiahol životnú úroveň povedzme Dánska, prípadne tiež podobné politické a kultúrne inštitúcie? Druhá otázka znie: Ak je odpoveď na prvú otázku „nie“, je možné, aby si súčasný nevyvážený a vysoko nerovnostársky svetový systém viac-menej zachoval svoju terajšiu podobu? A po tretie, ak jeho prežitie možné nie je, aké alternatívy sa nám núkajú?

I.
Je možné, aby všetky časti sveta jedného dňa v neveľmi vzdialenej budúcnosti dosiahli životnú úroveň Dánska, a možno aj podobné politické a kultúrne inštitúcie?

Niet pochýb o tom, že Dánsko a väčšina členských krajín OECD poskytuje značnej časti svojich obyvateľov pomerne slušnú životnú úroveň. Štandardný ukazovateľ miery príjmovej nerovnosti – Giniho koeficient – vykazuje vcelku nízke hodnoty u väčšiny štátov OECD a v porovnaní so zvyškom sveta sú hodnoty všetkých členských krajín pomerne dobré. Samozrejme, aj v týchto krajinách nájdeme mnoho chudobných, avšak v porovnaní s takmer hocktorou krajinou Juhu je ich oveľa menej. No a pochopiteľne, ľudia z chudobnejších krajín chcú byť bohatí ako Dáni. V posledných pár rokoch bola svetová ekonomická tlač plná správ o pozoruhodnom tempe hospodárskeho rastu v Číne – v krajine, ktorá sa ešte nie tak dávno považovala za jednu z najchudobnejších. Takisto sa objavilo mnoho úvah o tom, či a do akej miery môže toto tempo v budúcnosti pokračovať, a premeniť tak Čínu na krajinu z hľadiska výšky HDP na obyvateľa pomerne bohatú.
Ponechajme zatiaľ bokom skutočnosť, že mnoho iných krajín takisto vykazovalo výnimočné tempo rastu po obdobia dlhé aj dvadsať, tridsať rokov, aby nakoniec toto tempo upadlo. Spomenúť možno napríklad Sovietsky zväz či Juhosláviu. Vynechajme z rovnice aj dlhý zoznam krajín, ktorých HDP bol v dávnej minulosti lepší, než je teraz. Na chvíľu predpokladajme, že hospodársky rast Číny bude bez prekážok pokračovať ďalších dvadsať rokov a že čínsky HDP na obyvateľa dosiahne hoci aj nie rovno úroveň Dánska, ale povedzme aspoň Portugalska alebo Talianska. Skúsme trebárs aj pošpekulovať, že z tohto šprintu bude mať osoh asi polovica obyvateľov Číny a prejaví sa na ich reálnom príjme.
Je pri zachovaní všetkých ostatných predpokladov reálne očakávať, že životná úroveň zvyšku sveta ostane aspoň taká, aká je dnes? Skadiaľ sa vezme nadhodnota, ktorá umožní polovici Číňanov spotrebu na úrovni polovice obyvateľov Talianska, zatiaľ čo spotreba všetkých zvyšných obyvateľov planéty ostane prinajmenšom nezmenená? Má toto všetko prísť z takzvanej vyššej produktivity svetovej (alebo čínskej) výroby? Je jasné, že kvalifikovaní robotníci z Ohia a z Porúria si to nemyslia. Myslia si totiž, že by za to zaplatili oni, dokonca že za to už platia, a to značným poklesom svojej životnej úrovne. Skutočne sa tak mýlia? Nedialo sa toto už počas uplynulých desiatich rokov?

Pochybnosti o pokroku

Prvým dôkazom ich tvrdenia sú celé dejiny kapitalistického svetového hospodárstva. Za viac ako päťsto rokov jeho existencie sa priepasť medzi špičkou a dnom, medzi centrom a perifériou, nikdy nezmenšila, vždy sa iba zväčšovala. V čom je dnešok iný? Vďaka čomu by sme sa mali domnievať, že sa táto schéma už nebude opakovať? Bezpochyby sa nájdu krajiny, ktoré za spomenuté obdobie posledných päťsto rokov svoje postavenie v rebríčku bohatstva v rámci svetového systému zlepšili. Dalo by sa preto tvrdiť, že sa v istom zmysle „rozvinuli“. Ale na druhej strane je tiež pravda, že oproti minulosti si iné krajiny v porovnaní s ostatnými pohoršili, pričom niektoré sa doslova prepadli. A hoci ako-tak vierohodné štatistické údaje máme prinajlepšom len za posledných 75 až 100 rokov, existujú porovnávacie štúdie, podľa ktorých je charakter deľby bohatstva vo svetovom systéme trvalo trimodálny a iba málo krajín sa dostane z jednej kategórie do druhej.
Ďalším dôkazom je skutočnosť, že vysoká úroveň ziskov, a teda akumulácie nadhodnoty, priamo koreluje s relatívnym stupňom monopolizácie v danom výrobnom odvetví. Hoci tento argument je evidentne logický, málokedy ho nájdeme v analýzach mainstreamových ekonómov. To, čomu sme zhruba posledných päťdesiat rokov hovorili rozvoj, je v podstate schopnosť niektorých krajín vybudovať výrobné podniky toho typu, ktorý sa považuje za vysoko ziskový. Ak sa im to podarí, znižuje sa tým stupeň monopolizácie daného odvetvia, a tým sa znižuje aj jeho ziskovosť. Historický sled takzvaných popredných odvetví – od textilnej výroby cez oceliarstvo, automobilovú výrobu až po elektroniku a počítačové technológie – je toho jasným dôkazom. V súčasnosti napríklad zvádza americký farmaceutický priemysel ústupovú bitku práve proti takémuto poklesu potenciálnej ziskovosti. A môžeme sa len pýtať, či budú môcť povedzme Boeing a Airbus udržať svoju súčasnú úroveň zisku zoči-voči predpokladanej konkurencii čínskych výrobcov lietadiel o dvadsať alebo tridsať rokov.

Slepá ulička

Takže sa nám v podstate ponúkajú dva scenáre. Napredujúce, či takzvané novo sa rozvíjajúce krajiny podľahnú nejakým ničivým procesom, ako sú vojny, epidémie, či lokálne konflikty a v V takomto prípade existujúce ekonomické centrá akumulácie ostanú na špici a polarizácia sa bude prehlbovať. Alebo tieto zaostalejšie krajiny dokážu napodobniť niektoré z významnejších výrobných procesov súčasných centier. No a v tomto prípade by sa buď jednoducho vymenili póly (čo je nepravdepodobné), alebo by sa zmierneli rozdiely. Avšak keby sa tak stalo, možnosť akumulovať nadhodnotu v celku svetového hospodárstva by sa drasticky obmedzila, čo by podkopalo raison d’ętre kapitalizmu. Tak či onak, ani jeden z týchto scenárov neráta s tým, že všetky krajiny budú raz ako Dánsko.
Ak sa dnes na hospodársky rozvoj a výhody globalizácie všeobecne hľadí pochmúrne, je to podľa mňa najmä preto, že čoraz viac ľudí – vedcov, politikov, no predovšetkým obyčajných pracujúcich – začína mať pocit, že sme v slepej uličke. Optimizmus päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ktorý dočasne ožil v rokoch deväťdesiatych, nás nadobro opustil.
Ja osobne nevidím nijaký spôsob, ako by sme sa v rámci kapitalistickej svetovej ekonomiky mohli priblížiť k všeobecne vyrovnanej deľbe svetového bohatstva, a tobôž nie k takej deľbe, ktorá by každému umožnila spotrebu na úrovni typického Dána. A toto hovorím, aj keď zoberiem do úvahy akýkoľvek technologický pokrok či nárast produktivity, tohto vratkého pojmu.

II.
Ak nie je možné, aby všetky krajiny dosiahli životnú úroveň Dánska, môže súčasný nevyrovnaný a vysoko nerovnostársky svetosystém prežiť?

Pochybujem o tom. No na druhej strane nezaškodí trocha zdržanlivosti, keďže za posledné dve storočia sa často predpovedali dramatické štrukturálne zmeny, ku ktorým nakoniec nedošlo. Až zo strednodobého hľadiska sa ukázalo, že predpovede boli nepresné preto, lebo sa v analýzach nezohľadnili kľúčové faktory.
Najčastejšie uvádzaným vysvetlením, prečo by malo dôjsť k fundamentálnej štrukturálnej zmene, bola nespokojnosť vykorisťovaných a utláčaných. Tvrdilo sa, že čím budú podmienky horšie, tým viac sa budú veľké skupiny ľudí na dne zákonite búriť. Malo sa stať to, čo sa bežne označovalo ako revolúcia. Nebudem na tomto mieste opakovať argumenty za a proti uvedenému myšlienkovému pochodu. Koniec koncov ich takmer každý, kto sa vážnejšie zaoberal dejinami moderného svetosystému, bezpochyby dosť dobre pozná.
Dvadsiate storočie bolo okrem iného obdobím dlhej série národných povstaní a sociálnych hnutí, ktoré hlásali svoje revolučné zámery a ktoré sa v takej či onakej podobe chopili štátnej moci. Na výslní boli tieto hnutia v rokoch 1945 až 1970, čiže presne v období rozkvetu ideológie rozvoja – tá bola v istom zmysle ich krédom. Je však známe, že v neskoršom období rokov 1970 až 2000 spomínané hnutia strácajú na sile, alebo značne umierňujú svoju politiku. To sme v čase rozmachu globalizácie, ktorej logiku tieto hnutia chtiac-nechtiac prijali, či už boli stále pri moci, alebo sa snažili hrať úlohu parlamentnej opozície. Triumfálnu éru vystriedala éra rozčarovania.
Časť členov týchto hnutí sa prispôsobila takzvaným novým okolnostiam, iní opustili loď úplne a buď sa stiahli do ústrania, alebo sa rovno pridali na stranu niekdajšieho nepriateľa. V osemdesiatych a do polovice deväťdesiatych rokov protisystémové hnutia na celom svete upadli. Až udalosti od Chiapasu po Porto Alegre znamenajú vznik nového typu svetového protisystémového hnutia, v súčasnosti nazývaného tiež alterglobalizmom. Ja ho nazývam „duchom Porta Alegre“ a myslím si, že v nasledujúcich dvadsiatich piatich až päťdesiatich rokoch bude predstavovať v celosvetových politických bojoch významný prvok. Ešte sa k nemu v tomto príspevku dostanem, keď budem rozoberať alternatívy vývoja.
Predsa len sa však nedomnievam, že nová podoba revolučného hnutia je tým podstatným faktorom pre štrukturálny rozklad kapitalistického svetového hospodárstva. Systémy sa rútia primárne nie pre odpor zdola, ale pre slabosť dominantných tried a preto, že si už nedokážu udržať svoju úroveň ziskov a výhod. Len keď sa oslabí vlastná logika systému, môže byť tlak zdola prípadne účinný.

Akumulácia a pacifikácia

Kapitalizmus ako systém má dve hlavné prednosti. Na jednej strane – napriek všetkým očakávaniam – preukázal schopnosť neustále akumulovať kapitál. Na strane druhej zaviedol politické štruktúry, ktoré umožňujú garantovať schopnosť sústavnej akumulácie kapitálu bez toho, aby ich prchké a nespokojné „nebezpečné triedy“ ohrozili. Hlavnou slabinou kapitalizmu ako historického systému v súčasnosti je, že jeho úspech vedie k jeho pádu (čo, ako nás naučil Schumpeter, je bežným sledom udalostí). A preto dnes sa schopnosť zaručiť neustálu akumuláciu kapitálu i politické štruktúry, ktoré umravňovali nebezpečné triedy, rozpadajú súčasne.
Úspech kapitalizmu pri trvalom akumulovaní kapitálu spočíva v jeho schopnosti zabrániť príliš prudkému nárastu výšky troch základných výrobných nákladov – nákladov na zamestnancov, nákladov na vstupné suroviny a daní. Avšak mechanizmy, ktoré mu na tento účel slúžili, sa v priebehu historického času postupne vyčerpávajú. Systém sa v súčasnosti blíži do bodu, kde sú výrobné náklady privysoké na to, aby bola výroba dostatočným zdrojom akumulácie kapitálu. Vrstva kapitalistov si preto ako náhradu našla finančné špekulácie. Tie sú však už zo svojej podstaty nestálym mechanizmom, pretože sú založené na dôvere, a tú v strednodobom hľadisku podkopáva špekulácia samotná. Dovoľte mi, aby som objasnil každý z uvedených bodov.

Zápas o mzdy

Výška nákladov na zamestnancov je funkciou trvajúceho, nikdy sa nekončiaceho triedneho zápasu. Pracujúci majú v rukách koncentráciu výroby, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie efektívnosti. Z tejto skutočnosti pramení schopnosť pracujúcich organizovať sa ako na pracovisku, tak v politickej aréne, aby mohli vyvíjať tlak na zamestnávateľov s cieľom zvýšiť odmenu, ktorú dostávajú. Je jasné, že zamestnávatelia sa vždy proti takýmto snahám bránia a pracujúcich navzájom proti sebe štvú. Avšak takáto stratégia má v rámci jednej krajiny či územia svoje hranice, pretože existujú politické prostriedky, ktorými pracujúci môžu svoje výhody podporiť (právne alebo aj kultúrne).
Keď zamestnávatelia čelia militantným požiadavkám pracujúcich vo vzostupnej fáze Kondratievovej krivky, zvyčajne pristúpia na mierne zvýšenie platov, pretože prerušiť výrobu by ich zisky ohrozilo viac, než tieto menšie ústupky. Len čo sa však zamestnávatelia ocitnú v zostupnej fáze Kondratievovho cyklu a chcú toto zlé obdobie ostrej cenovej konkurencie prestáť, musia pristúpiť ku skresaniu odmien. V tomto bode sa zamestnávatelia uchyľujú k taktike „továrne na kolieskach“, teda k presunu výroby do oblasti s „historicky“ nižšou úrovňou miezd. Ale ktorá konkrétna história vysvetlí, prečo sú v tej ktorej oblasti „historicky“ nižšie mzdy? Odpoveď je vcelku jednoduchá – je to história vidieckych oblastí s množstvom nekvalifikovaných robotníkov, pre ktorých mestská námezdná práca pri akejkoľvek úrovni odmien znamená celkový nárast reálneho príjmu domácností. Takže ak úroveň miezd v jednej časti svetového hospodárstva viac-menej stále rastie, na druhom konci celku svetového systému to vyrovnávajú nové zástupy robotníkov ochotných prijať za rovnakú prácu nižšiu mzdu, pričom efektivita ostáva, samozrejme, bez zmeny.
Problém so spomenutým riešením tohto pravidelne sa vyskytujúceho problému vlastníkov či výrobcov spočíva v tom, že po dvadsiatich-dvadsiatich piatich rokoch už aj robotníci z nových výrobných oblastí prekonávajú svoju počiatočnú dezorientáciu z mestského prostredia a svoju politickú neuvedomelosť a idú tou istou cestou triednych bojov ako ich predchodcovia v iných častiach sveta. A tak oblasti prestávajú byť oblasťami s historicky nižšou úrovňou miezd, alebo nimi nie sú až do takej miery. Skôr či neskôr sú zamestnávatelia nútení vo vlastnom záujme opäť zdvihnúť kotvy a presunúť výrobu. Sústavné geografické presuny výrobných oblastí fungovali celkom dobre v uplynulých storočiach, ale majú svoju Achillovu pätu. Svetu sa totiž míňajú oblasti, kam by sa výroba dala presunúť. Tomuto javu hovoríme deruralizácia sveta a dá sa povedať, že od roku 1945 naberá stále rýchlejšie obrátky. Podiel svetovej populácie žijúcej v mestách sa medzi rokmi 1950 a 2000 zvýšil z 30 na 60 percent. Kapitalistické svetové hospodárstvo môže s takýmito oblasťami rátať ešte tak prinajlepšom 25 rokov. Už teraz ich je málo. No a čas potrebný v nových oblastiach na to, aby sa pracujúci začali organizovať, sa vďaka moderným prostriedkom komunikácie náramne znížil. Schopnosť zamestnávateľov držať výšku odmien na uzde sa tak drasticky obmedzuje.

Externalizácia a internalizácia

Výška nákladov na vstupné suroviny závisí od toho, akú časť surovín zamestnávateľ musí zaplatiť. Ak sa k zdrojom môže dostať zadarmo, sú jeho náklady nízke. Hlavným mechanizmom, vďaka ktorému sa zamestnávatelia mohli po stáročia vyhýbať plateniu za náklady, bol presun bremena týchto nákladov na plecia ostatných, čiže externalizácia nákladov. Tri hlavné oblasti, kde sa podarilo náklady externalizovať, sú jedovaté odpady, obnova základných zdrojov a infraštruktúra.
S odpadmi je to spočiatku jednoduché – vyhodia sa niekde na verejnom alebo neobývanom priestranstve a takmer nič to nestojí. Náklady sa neprejavujú okamžite, ale až s oneskorením. Tieto neskoršie problémy sa stávajú problémami „verejnosti“, či už jednotlivcov alebo vlád. Náklady na odstránenie znečistenia zriedkakedy platí ten, kto ich pôvodne spôsobil. V predmoderných dobách sa po vyčerpaní kapacít kanálov a stôk vládcovia sťahovali z jedného hradu na druhý. V kapitalistickom svetovom hospodárstve robia výrobcovia viac-menej to isté. Nastáva však totožný problém, ako v prípade „tovární na kolieskach“ a „historicky nižších miezd“. Míňajú sa nám totiž potenciálne nové skládky. Navyše nás dobiehajú kolektívne náklady znečisťovania, alebo sme si ich vďaka vedeckému pokroku prinajmenšom viac vedomí. Preto sa svet snaží jedovatý odpad zneškodniť. Hovorí sa tomu starostlivosť o životné prostredie. A s nárastom ustarostenosti sa čoraz viac natíska i otázka, kto náklady za zneškodnenie jedovatých odpadov zaplatí. Vzniká čoraz väčší tlak na to, aby ten, kto využíva zdroje a zanecháva po sebe jedovatý odpad, zaplatil aj za jeho zneškodnenie – inými slovami, vzniká tlak na internalizáciu nákladov. V závislosti od toho, do akej miery dokážu vlády presadiť takúto internalizáciu, rastú aj celkové výrobné náklady, a niekedy veru celkom prudko.
Problém obnovy prvotných surovín je v podstate obdobný. Keď vyrúbeme lesy, môžu sa prirodzeným procesom obnoviť, ale iba pomaly. A čím rýchlejšie sa v dôsledku rastúcej svetovej výroby rúbu, tým ťažšie sa môžu v zmysluplnom čase prirodzene obnoviť. Aj tu sa do popredia dostávajú starosti o životné prostredie. Vlády i spoločenskí aktéri vyvíjajú tlak na používateľov týchto zdrojov, aby buď obmedzili svoju spotrebu, alebo investovali do obnovy. A opäť – podľa toho, ako sú vlády v presadzovaní povinnosti internalizovať tieto náklady úspešné, rastú aj celkové náklady na výrobu.
No a nakoniec, to isté platí aj o infraštruktúre. Tá si už takmer z definície vyžaduje vysoké výdavky, ktoré nemožno prideliť jedinému výrobcovi. Ide napríklad o stavbu verejných diaľnic, po ktorých sa majú prepravovať tovary.
Skutočnosť, že náklady nemožno považovať za náklady jednotlivého výrobcu, však neznamená, že ich nemožno považovať za náklady mnohých výrobcov. Náklady na infraštruktúru navyše rastú geometrickým radom. Áno, sú to tzv. verejné statky, ale túto verejnosť možno do určitej miery skonkretizovať. A zas a znova – podľa toho, ako sú vlády v presadzovaní povinnosti aspoň čiastočne internalizovať tieto náklady úspešné, rastú aj celkové výrobné náklady.

Prečo rastú dane

Tretím hlavným výrobným nákladom sú dane. Z každého porovnania celkovej úrovne zdanenia vo svete teraz a pred sto rokmi vidno, že v súčasnosti platí každý vyššie dane, bez ohľadu na výkyvy jednotlivých sadzieb. Čomu za to vďačíme? Trom základným výdavkom všetkých vlád – nákladom na kolektívnu bezpečnosť (vojsko, polícia, atď.), nákladom na sociálny štát a nákladom na administratívu, najmä na výber daní. Prečo tieto vládne výdavky tak prudko vzrástli?
Výdavky na bezpečnosť rástli jednoducho v dôsledku technologického pokroku. Hračky, ktoré bezpečnostné sily používajú, sú každý deň a v každom ohľade drahšie. Koniec koncov, bezpečnosť je hra, v ktorej sa všetky strany vždy snažia mať viac než ich súperi. Táto hra by sa dala prirovnať k nekonečnej dražbe, v ktorej sa ponuky stále zvyšujú. Možno keby nás postihol celosvetový atómový holokaust a keby sa všetci tí, ktorí by prežili, vrátili k lukom a šípom, výdavky na bezpečnosť by klesli. Ak nás však postihne čokoľvek menšie, nevidím dôvod očakávať pokles výdavkov.
Okrem výdavkov na bezpečnosť rástli stabilne aj výdavky na sociálny štát a nič ich nespomaľuje, hoci sa o tom veľa tára. Rastú z troch dôvodov. Prvým je, že politika kapitalistického svetového hospodárstva dotlačila dominantnú vrstvu k tomu, aby ustúpila nebezpečným triedam, ktoré sa dožadovali troch vecí – vzdelania, zdravotníctva a záruky celoživotného príjmu. Rozsah požiadaviek navyše postupne narastal a šíril sa aj zemepisne. Okrem toho ľudia žijú dlhšie (čiastočne aj v dôsledku presne týchto sociálnych opatrení), čo znamená, že v dôsledku nárastu počtu dôchodcov rastú aj kolektívne náklady na tento systém. Druhým dôvodom rastúcich výdavkov na sociálny štát je, že pokroky v technológii vzdelávania a zdravotníctva viedli k zvýšeným požiadavkám na drahé stroje, presne rovnako ako v prípade výdavkov na bezpečnosť. No a poslednou príčinou je, že výrobcovia zo spomínaných oblastí sa chopili možnosti odhryznúť si z tohto vládou dotovaného verejného dopytu riadny kus koláča.
Ako sa radi sťažujú konzervatívci, z blahobytu sa stalo právo. A skutočne ťažko povedať, ako by mohla akákoľvek vláda ustáť pokus skutočne výrazne okresať výdavky na sociálny štát. Je však zrejmé, že niekto musí toto celé zaplatiť. A výrobcovia nakoniec platia, či už priamo, alebo prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí sa dožadujú vyššej odmeny práve na to, aby mohli zaplatiť spomínané náklady.
Nemáme k dispozícii kvalitné údaje, ktoré by doložili stabilný rast všetkých výrobných nákladov, ale dá sa povedať, že sú pomerne vysoké. Na druhej strane rast predajných cien tovarov vo svete nezodpovedá nárastu výrobných nákladov práve v dôsledku ohromného rozmachu svetovej výroby, ktorá znížila mnohonásobnú monopolizáciu a viedla k zvýšeniu konkurencie vo svete. Základným argumentom teda je, že výrobné náklady rástli rýchlejšie než predajné ceny výrobkov, čo znamená tlak na zisky, a teda problémy s akumuláciu kapitálu prostredníctvom výroby. Pokles ziskovosti možno badať už v období uplynulých tridsiatich rokov, čo by tiež vysvetľovalo nasrdenosť, ktorá od sedemdesiatych rokov zachvátila kapitalistov vo svete a ktorá, zdá sa, nepoľavuje. Ale bubliny zvyknú praskať. Balóny nemožno nafukovať do nekonečna.

Úpadok starých protivníkov

Samozrejme, je jasné, že kapitalisti sa kolektívne bránia. To je vlastne podstata celej neoliberálnej globalizácie – je to mohutný politický pokus o znížiť náklady na mzdy, odvrátiť výzvy na internalizáciu nákladov a, samozrejme, znížiť daňové zaťaženie. Ale podobne ako pri všetkých doterajších protiútokoch proti rastúcim nákladom, aj globalizácia síce čiastočne uspela – ale naozaj len čiastočne. Aj po znížení nákladov na sociálny štát v podaní tých najreakčnejších režimov sú výrobné náklady v prvom desaťročí 21. storočia výrazne vyššie, než boli v roku 1945. Tento proces prirovnávam k efektu zarážkového kolieska (ratchet effect) – dva kroky vpred a jeden vzad spolu vytvárajú neustále rastúcu krivku.
Zároveň s tým, ako základné ekonomické štruktúry kapitalistického svetového hospodárstva smerujú k dosiahnutiu hraničnej asymptoty, v dôsledku čoho je čoraz ťažšie hromadiť kapitál, sa do ťažkostí dostávajú aj politické štruktúry, ktoré držali v šachu nebezpečné triedy.
Obdobie ideológie rozvoja medzi rokmi 1945 a 1970 bolo tiež obdobím triumfu historických protisystémových hnutí, ktoré sa v takej či onakej podobe dostali k moci takmer všade. Ich najväčším prísľubom bola idea rozvoja. Keď sa však ukázalo, že to bol len sen, podpora priaznivcov týchto hnutí sa vytratila. Tieto hnutia, či už sa nazývali komunistické, sociálnodemokratické alebo národnooslobodzovacie, skoro všade o moc zase prišli. Obdobie globalizácie 1970 až 2000 bolo obdobím hlbokej dezilúzie z historických protisystémových hnutí. Sú v nemilosti, a pravdepodobne si už znova nezískajú silnú dôveru širokých más. Možno ich vo voľbách niekto podporí ako lepšiu alternatívu k tým druhým, ale už sa nepovažujú za hodné dôvery, ktorú si vysluhovali svojím prísľubom žiarivej budúcnosti.
Úpadok spomínaných hnutí tzv. starej ľavice však v skutočnosti neznamená pre hladký beh kapitalistického svetového hospodárstva nejaké veľké plus. Hoci vo svojich cieľoch boli protisystémové, boli zároveň disciplinovanými štruktúrami, ktoré umravňovali spontánne radikálne impulzy svojich stúpencov. V záujme konkrétnych akcií síce mobilizovali, no zároveň pôsobili aj demobilizačne – najmä vtedy, keď boli vo vláde a zdôrazňovali ovocie ďalekej budúcnosti oproti nespútaným nepokojom v súčasnosti. Rozklad týchto hnutí je aj rozkladom regulácie nebezpečných tried, ktoré sa tak opäť stávajú nebezpečnými. Šíriaca sa anarchia 21. storočia je jasným odrazom tohto posunu.
Kapitalistické svetové hospodárstvo je dnes viac ako kedykoľvek predtým veľmi nestabilnou štruktúrou. Je veľmi citlivé na náhle a prudké ničivé prúdy.

III.
Ak nie je možné zachovať terajšiu podobu svetosystému, aké alternatívy sa nám núkajú?

Obyvateľov krajín Juhu sotva poteší konštatovanie, že súčasný svetosystém sa nachádza v štrukturálnej kríze a že budúcich dvadsaťpäť až päťdesiat rokov bude obdobím prechodu z tohto svetosystému do iného. Budú chcieť vedieť, čo sa bude diať dovtedy. A takisto, čo by sa dalo alebo malo robiť, aby sa zlepšil údel obyvateľstva týchto krajín tu a teraz. Ľudia zvyknú žiť pre súčasnosť, a tak to má koniec koncov aj byť. Na druhej strane je dôležité vedieť, čo našu činnosť v súčasnosti obmedzuje, aby sme vedeli, ako konať čo najužitočnejšie – ako čo najrozumnejšie prispieť k dosiahnutiu našich cieľov. A tak sa pokúsim naznačiť, aký si myslím, že bude scenár nasledujúcich dvadsiatich piatich až päťdesiatich rokov a čo z neho vyplýva pre bezprostrednú súčasnosť.
Tento scenár sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane príde z dôvodov, ktoré som menoval, s najväčšou pravdepodobnosťou k pádu historického systému, v ktorom žijeme. Na druhej strane vôbec nie je isté, čo súčasný systém nahradí. Už z podstaty veci vyplýva, že výsledok nemožno ani len tušiť, hoci každý z nás môže k tomuto zatiaľ neurčenému výsledku svojou trochou prispieť. Výsledok nie je určený z principiálnych dôvodov, pretože ako nás učí veda o komplexnosti, kedykoľvek sa ocitneme na rázcestí systémových zmien, nemôžeme vedieť, ktorou z nich sa kolektívne vyberieme.
Na druhej strane však práve preto, že sa nachádzame v prechodnom období, v ktorom je súčasný systém ďaleko od stavu rovnováhy a v každej jeho časti nastávajú divoké a chaotické výkyvy, sú dostredivé sily pôsobiace v smere návratu do rovnováhy mimoriadne slabé. To znamená, že sa vskutku nachádzame v ríši „slobodnej vôle“ a naša osobná i kolektívna činnosť má priamy a rozsiahly dosah na historické voľby, ktoré sa svetu núkajú. Preložené do reči, ktorou sa tu zaoberáme: v istom zmysle je šanca uskutočniť rozvoj, o ktorý sa jednotlivé krajiny a vedci usilujú už nejakých päťdesiat rokov, oveľa väčšia v budúcich dvadsiatich piatich až päťdesiatich rokoch, než doteraz. Záruka však pochopiteľne neexistuje, lebo ako sme si povedali, výsledok je neistý.

Trojitý zápas

V širšej geopolitickej aréne možno badať tri zásadné rozkoly. Prvým je trojstranný boj medzi Spojenými štátmi, západnou Európou a Japonskom/východnou Áziou o to, kde v kapitalistickom svetovom hospodárstve bude centrum hromadenia kapitálu. Druhý, dlhotrvajúci súboj sa odohráva medzi Severom a Juhom o rozdelenie svetového bohatstva. No a posledná, nová bitka sa točí okolo štrukturálnej krízy kapitalistického svetového hospodárstva a jej ústredným motívom je, ktorou z dvoch možných ciest sa svet rozhodne kráčať pri zavŕšení prechodu k novému systému.
Prvé dva boje sú v rámci moderného svetového systému už tradičné. Spomínaní členovia tzv. triády sú v snahe o reorganizáciu výroby a finančných systémov vo svetosystéme viac-menej rovnocennými súpermi. Ako to už pri podobných trojstranných súbojoch býva, vzniká tlak pretvoriť trojicu na dvojicu, čo by sa mohlo v priebehu asi desiatich rokov naozaj stať. Už dlho tvrdím, že najpravdepodobnejším párom sú Spojené štáty a Japonsko/východná Ázia proti bloku západná Európa a Rusko. V tomto príspevku však tento svoj argument nebudem opakovať, pretože si myslím, že spomínaný súboj je druhoradý – v porovnaní s problematikou prekonania polarizácie súčasného systému, ktoré by umožnilo „rozvoj“ naprieč celým svetovým systémom.
Druhý zápas – medzi Severom a Juhom – je samozrejme jedným zo stredobodov pozornosti rozvojových štúdií už posledných päťdesiat rokov. A skutočne, jediným väčším rozdielom medzi obdobím rozvojizmu a obdobím globalizácie je pomer síl jednotlivých strán. Kým v prvom období sa zdalo, že pozícia Juhu sa, čo aj máličko, ale predsa len zlepšuje, v druhom období dochádza k triumfálnemu protiútoku zo strany Severu. Aj ten však už dnes narazil – spomeňme napríklad patovú situáciu v rokovaniach Svetovej obchodnej organizácie, alebo nejednotnosť predstaviteľov Severu v tom, či je washingtonský konsenzus skutočne taká rozumná politika. Tu mám na mysli najmä čoraz otvorenejšiu kritiku osobností, ako sú Joseph Stiglitz, Jeffrey Sachs, či George Soros, ako aj pozoruhodný fakt, že sa po roku 2000 začali zmäkčovať rigídne postupy Medzinárodného menového fondu. Neočakávam, že by v najbližších desaťročiach malo dôjsť v tomto súboji k výraznému posunu.
Odrazom novej situácie je ten tretí rozkol – odrazom situácie štrukturálnej krízy s následným chaosom vo svetosystéme a rázcestím, ktoré sa pred nami otvára. Ide o rozkol medzi duchom Davosu a duchom Porta Alegre, o ktorom som predtým hovoril. Asi by som mal objasniť, čo v tejto oblasti považujem za kľúčové. V tomto zápase nejde o to, či sme za, alebo proti kapitalizmu ako svetosystému. Ide o to, čo ho nahradí, keď sa súčasný svetosystém zrúti. Tie dve náhrady, ktoré prichádzajú do úvahy, zatiaľ nemajú ozajstné mená ani nie sú známe ich podrobné črty. V podstate ide o to, či bude nový systém hierarchický a polarizujúci (čiže taký, ako dnes, alebo ešte horší) alebo bude naopak, pomerne demokratický a rovnostársky. Takýto je základný morálny výber a naša voľba jedného či druhého princípu bude určovať aj ráz politiky.

Vlády a hnutia

Kto budú samotní politickí hráči stále nie je jasné. Na strane ducha Davosu je rozkol medzi tými, ktorých vízia budúcnosti stavia na neúprosne tvrdých stratégiách a inštitúciách, a tými, ktorí tvrdia, že z takejto vízie by vznikol nedržateľný systém, ktorý by sa skoro rozpadol. V tejto chvíli teda ide o veľmi nejednotný tábor. Na strane ducha Porta Alegre sú iné problémy. Politicky je len voľným zväzkom rozmanitých hnutí z celého sveta, ktoré zatiaľ navzájom komunikujú v rámci Svetového sociálneho fóra. V tejto chvíli nemá nijakú jasnú spoločnú stratégiu. Má však pomerne slušné ukotvenie a podporu zdola a je mu jasné, proti čomu sa stavia.
Otázkou je, čo by mali spriaznenci ducha Porta Alegre skutočne robiť, aby dosiahli „iný svet“, ktorý je podľa nich možný. Je to vlastne dvojitá otázka. Čo by mala robiť tá hŕstka vlád, ktorá aspoň do istej miery ich víziu zdieľa a čo by mali robiť samotné rôznorodé hnutia? Vlády sa venujú krátkodobým otázkam. Hnutia sa môžu zaoberať krátkodobými aj strednodobými problémami. Oba typy problémov majú vplyv na dlhodobý proces prechodu a krátkodobé otázky majú zároveň bezprostredný vplyv na náš každodenný život. Premyslená politická stratégia musí postupovať na všetkých frontoch naraz.
Najzávažnejším krátkodobým problémom je sústavný nápor neoliberálnych globalizátorov s cieľom dosiahnuť jednostrannú priechodnosť hraníc – aby boli otvorené na Juhu, ale nie na Severe. To je jadrom nepretržitých diskusií v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO) i na ďalších bilaterálnych fórach, najmä z podnetu Spojených štátov, ale v menšej miere tiež Európskej únie a jej členov, ktorých cieľom je vytvoriť rôzne „dohody o voľnom obchode“ ako napr. NAFTA, CAFTA atď. Spojeným štátom ide v podstate o záruky pre svoje monopoly (tzv. intelektuálne vlastníctvo) a o voľný vstup pre svoje finančné inštitúcie, za čo na revanš ponúkajú, že mierne znížia clá na poľnohospodárske a nízkospracované priemyselné tovary z Juhu.

Čo možno čakať od vlád

Ofenzívu v na pôde WTO zastavila v mexickom Cancúne skupina mocností strednej veľkosti z globálneho Juhu – Brazília, India, Juhoafrická republika, atď. – ktoré predložili jednoduchú požiadavku: voľný obchod oboma smermi. Ak od nás Sever chce, aby sme mu otvorili hranice, povedali viac-menej, musí aj on otvoriť hranice nám. Takúto dohodu však Sever v podstate prijať nemôže, a to z dvoch dôvodov. Jednak by to znamenalo značný nárast nezamestnanosti a nižší príjem v krajinách Severu, kde vlády podriadené imperatívu súťaže vo voľbách niečo také nemôžu dopustiť. A jednak nie je krajinám triády jasné, ktorý z blokov by z takéhoto usporiadania vzťahov najviac získal alebo najmenej stratil, a preto zaujímajú váhavý postoj. Koniec koncov, tieto bloky v otázkach vývozných dotácií a ciel zápasia aj medzi sebou navzájom, a dohoda s Juhom by oslabila ich pozíciu v tomto konflikte, ktorý je z pohľadu krajín Severu ekonomicky ešte dôležitejší.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť dva závery. Tomuto politickému zápasu je súdené nepohnúť sa z miesta. A po druhé, z hľadiska krajín Juhu je politicky nesmierne dôležité, aby neustúpili zo svojej pozície. Je to to najdôležitejšie, čo môžu vlády južných štátov urobiť v prospech zachovania či nárastu životnej úrovne svojho obyvateľstva. Na volanie sirén neoliberálnych dogiem dnes odpovedajú tieto krajiny skepticky: kde máte výsledky? A tento skepticizmus je oprávnený.
Pravdaže, tieto vlády sa musia udržať pri moci. Najväčšou hrozbou tejto snahe sú zásahy zvonka. Väčšie krajiny Juhu sa preto snažia dostať sa do klubu jadrových mocností a v budúcom desaťročí sa o to budú snažiť viac a viac. Týmto chcú neutralizovať hrozbu použitia vojenskej sily inými štátmi, a takto obmedziť možnosť dať sa zvonku politicky vydierať. Po tretie možno od týchto krajín žiadať, aby sa postarali o sociálnu starostlivosť pre svoje obyvateľstvo, čoho súčasťou môžu byť aj drobné rozvojové projekty (napr. kopanie studní ap.) Čo však očakávať nemožno je, že by z nich nejaká politika v nasledujúcich desaťročiach spravila krajinu na úrovni Dánska. To sa nestane. Zaoberať sa tým znamená vlastne odklon od rozumnej politiky. Úlohou progresívnych vlád je v prvom rade zabezpečiť, aby sa podmienky v ich krajinách a vo svete v nastávajúcom období nezhoršovali.

Preč od trhovej logiky

Oveľa viac ako vlády, môžu dosiahnuť samotné hnutia. To však neznamená, že by hnutia nemali progresívne vlády aspoň podporiť a snažiť sa udržať ich pri moci. Práve naopak – vôbec by sa nemali zapájať do detinskej ľavičiarskej kritiky chýb týchto vlád v oblastiach, kde v prostredí dnešnej politiky stopercentne zásadový postoj proste nemožno očakávať. A tu treba poukázať na jednu skutočnosť, ktorá sa často opomína. Prvé dva zápasy sú zápasmi zemepisnými – medzi blokmi triády a medzi Severom a Juhom. Avšak konflikt medzi duchom Davosu a duchom Porta Alegre nepozná hranice. Ťahá sa naprieč celým svetom, tak ako jeho hlavní aktéri – hnutia. Je to zápas triedny, zápas morálny, ale nie zemepisný.
V strednodobej perspektíve by bolo najlepšie, keby naše hnutia presadzovali dekomodifikáciu – vybočenia z trhovej logiky tovarov – kde len môžu a ako sa len dá. Nik dnes nevie, ako by to fungovalo. Bude treba mnoho pokusov, aby sme našli životaschopné recepty. A takéto pokusy sa už odohrávajú. Uskutočňujú sa, a na to treba pamätať, v nehostinnom prostredí, ktoré podobné snahy systematicky podkopáva a ktoré môže účastníkov ľahko nakaziť. Dekomodifikácia však nielenže hatí postup šíriaceho sa neoliberalizmu, ale buduje aj základy inej politickej kultúry.
Teoretici kapitalizmu si samozrejme dlho z dekomodifikácie robili posmech, pretože je podľa nich iluzórna, protirečí akejsi predpokladanej prirodzenej sociálnej psychológii ľudstva, je neefektívna a spomaľuje ekonomický rast, čím spôsobuje chudobu. Nič z toho nie je pravda. Stačí sa nám iba pozrieť na dve zo základných inštitúcií moderného sveta – univerzity a nemocnice – aby sme si uvedomili, že prinajmenšom do obdobia pred dvadsiatimi rokmi nikto nepochyboval o tom, že majú byť prevádzkované ako neziskové inštitúcie bez akcionárov a poberateľov zisku. A bolo by ťažké seriózne argumentovať, že preto boli neefektívne, nereagovali na technologický pokrok, boli neschopné prilákať kompetentných zamestnancov, ktorí by ich viedli, či neschopné poskytovať základné služby, pre ktoré vznikli.
Nevieme, ako by tieto princípy fungovali, keby sme ich uplatnili vo veľkých odvetviach ako napr. výroba ocele, alebo v malých, remeselníckych odvetviach. Ale z voleja túto myšlienku zavrhnúť je prosto slepé. A urobiť tak práve v období, v ktorom zisk výrobných podnikov oproti minulosti výrazne klesá – práve v dôsledku hospodárskeho rastu, ktorý spôsobilo kapitalistické svetové hospodárstvo – je už úplná hlúposť. Presadzovať iné formy rozvoja v súlade so spomenutými zásadami má potenciál odpovedať nielen na problémy Juhu, ale aj na problémy upadajúcich priemyselných oblastí Severu.
V každom prípade však nejde o to nájsť čarovný prútik, ktorý vyrieši bezprostredné dilemy nášho svetosystému, ale hľadať základ, na ktorom vytvoríme následný svetosystém. Aby sme sa tým mohli vážne zaoberať, musíme v prvom rade čo najjasnejšie porozumieť historickému vývoju nášho súčasného systému, pochopiť štrukturálne dilemy dnešnej doby a otvoriť svoje mysle radikálnym alternatívam do budúcnosti. To všetko musíme spraviť nielen čisto akademicky, ale aj prakticky – musíme žiť v súčasnosti a musíme sa zaoberať neodkladnými potrebami ľudí, ako aj dlhodobejšou transformáciou. Musíme preto bojovať rovnako obranne ako útočne. A ak sa nám to bude dariť, mladší z čitateľov tohto článku sa možno – ale len možno – dožijú nášho úspechu.

Preložil Ivan Lesay. Medzititulky Slovo.

Slovo, č.14-15/2007

Zdroj: FERNAND BRAUDEL CENTER
Binghamton University, USA
© Immanuel Wallerstein 2007

Všechna práva vyhrazena. Autor dává svolení šířit tento text elektronicky a publikovat ho na nekomerčních internetových stránkách, pod podmínkou, že nebude krácen a že bude publikováno toto copyrightové oznámení. Přejete-li si text přeložit, publikovat ho na komerčních stránkách či tiskem, obraťte se na autora.
distributed by Agence Global


Související články:
(Obecné problémy levice)

Socialismus a Praľské jaro (literatura) (10.06.2018)
Socialismus a Praľské jaro (3) (10.06.2018)
Socialismus a Praľské jaro (2) (10.06.2018)
Socialismus a Praľské jaro (10.06.2018)
Tys dopadla, levice! (07.11.2017)
O jakou revoluci ąlo? (13.10.2017)
Naąe politika a 100. výročí dekretu o míru (01.06.2017)
Volby? Volby! (11.04.2017)
Co je levicové? (09.03.2017)
Příchod jara (12.02.2017)
Imperialismus – netradičně jako období čekání na nového globálního hegemona (01.12.2016)
Quod licet Jovi ...? (31.05.2016)
Vrátit víru v budoucnost (29.01.2016)
KKE a "Praľská deklarace" (04.06.2015)
Rentiérský stát (31.05.2015)
Společnost a levice na křiľovatce (26.05.2015)
Deklarace Mezinárodní konference KSČM (24.05.2015)
Úvahy o daląí cestě hnutí (24.05.2015)
Ke dvěma aktuálním otázkám hnutí (24.05.2015)
Kritika současných reformistických tendencí demokratického socialismu (07.05.2015)
Potřeba koalice levice a iniciativ (12.04.2015)
Čeho (ne)třeba se bát (05.02.2015)
Jak skončí kapitalismus? (2) (26.12.2014)
Jak skončí kapitalismus? (26.12.2014)
Sociálně demokratické programy (25.12.2014)
Hegemonie: genealogie pojmu (2) (24.12.2014)
Hegemonie: genealogie pojmu (24.12.2014)
Levice můľe vyhrát (17.12.2014)
Návrh programu naší strany (03.12.2014)
Zahájení programové diskuse (19.11.2014)
Spojování sil a společné akce jsou nutné a možné (23.04.2013)
Naše poznanie o spoločnosti alebo Definícia pojmu socializmus. (12.04.2013)
Vzor Fico? (11.02.2013)
O společenských poměrech v Rusku (02.02.2013)
Volby: vítězové a poražení (19.11.2012)
Diskuse na levici (26.06.2012)
Otevřený dopis Michalise Matzavinose adresovaný ÚV KKE (24.06.2012)
K volbám v Řecku (19.06.2012)
Změnit svět bez převzetí moci, marxistické vydání (04.06.2012)
Prožíváme globální jaro (19.05.2012)
O výstupu na vysoké hory (02.11.2011)
SPaS má skutečně potenciál propojit radikální a umírněnou levici (16.06.2011)
Jsou občané sami proti sobě? (31.01.2011)
Výzva k vytvoření Spojenectví Práce a Solidarity (25.11.2010)
Hledejme program pro všechny od středu doleva (19.11.2010)
Jak je to s mírou zisku? (13.11.2010)
Proč si toho nikdo nevšiml? (01.11.2010)
Iluze nesmiřitelnosti (18.10.2010)
Za limit kapitálu (2) (04.10.2010)
Za limit kapitálu (04.10.2010)
Keynes nebyl socialista, ale… (01.10.2010)
Matematický model uplatnenia neoekonómie v komunite (01.10.2010)
Spoločenská objednávka (01.10.2010)
Manifest radikálního liberalismu (14.09.2010)
Na jakou vědu se bude muset levice obrátit? (06.09.2010)
Levice musí začít komunikovat (17.08.2010)
Rušno v levicových intelektuálských kruzích (06.08.2010)
Bez spolupráce na levici nebude hledání cesty úspěšné (02.07.2010)
Připutovalo Internetem . . . (16.03.2010)
Méně rozhořčení – více přemýšlení (Anti-Heller) (14.07.2009)
Anti-Jumr (14.07.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (11) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (10) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (9) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (8) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (7) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (6) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (5) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (4) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (3) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (2) (20.06.2009)
Dětská nemoc „levičáctví“ v komunismu (20.06.2009)
Schovej babičce její občanku (16.06.2009)
Tahle země není pro starý (14.06.2009)
Jednota levice a budoucnost (18.05.2009)
Co s krizí? (17.05.2009)
Trh a reálný socialismus (06.05.2009)
Zemřel nám Bob (31.03.2009)
Postkomunistický manifest (26.01.2009)
Cesty vpřed bývají i návratem … (12.12.2008)
Sága italské levice „první generace“, aneb co vyváděl krejčí z Ulmu (21.10.2008)
Relativní zmenšování variabilní části kapitálu během akumulace a koncentrace, která ji provází (15.10.2008)
Genese průmyslového kapitalisty (22.09.2008)
Dějinná tendence kapitalistické akumulace (21.09.2008)
Několik poznámek k některým komentářům (08.08.2008)
Marx a dvě linie boje proti moci privilegovaných v dějinách (06.05.2008)
Marx a marxizmus versus Kapitál II. (06.05.2008)
Marx a marxizmus versus Kapitál (28.04.2008)
Historie téměř detektivní (17.04.2008)
O správné správě (04.04.2008)
Test teorie praxí: vezmi ideologii za slovo! (17.03.2008)
Jak S. K. Neumann velebil schumpeterovské podnikatelství… (11.03.2008)
Jan Bystrý, nakladatel (11.03.2008)
Od Lenina až k levičáctví v Česku (21.01.2008)
Bludný kruh české levice (14.01.2008)
Ta událost na Labutí řece (10.12.2007)
Zájem zahraničních komunistických stran o internacionalizaci vzdělávání stranických kádrů (10.12.2007)
Idea Levice (09.08.2007)
Neofeudální manifest? (30.07.2007)
Levice kontra pravice (30.07.2007)
Rovnost (nebo nerovnost) šancí (03.07.2007)
Spravme si poriadok so slovičkami (07.06.2007)
Hleďme si víc toho, co nás spojuje! (01.06.2007)
Proč mladí nechtějí volit konzervativní strany (10.05.2007)
Vzpomínka na Bondyho v Salonu Práva (22.04.2007)
Nejsem zapšklý stařec (22.04.2007)
Pod babylonskou věží (2) (21.04.2007)
Pod babylonskou věží (1b) (21.04.2007)
Pod babylonskou věží (1a) (21.04.2007)
Pod babylonskou věží (21.04.2007)
Hodnoty a zájmy v současné české společnosti (20.04.2007)
Marx nebyl prorok, ale ... (30.03.2007)
Jsou klasická marxistická paradigmata překonána? (29.03.2007)
677 (XVII. kapitola) (16.03.2007)
Podstata komunismu (11.12.2006)
The opposite of anti-communism is not communism but democracy (05.12.2006)
Protikladem antikomunismu není komunismus, ale demokracie (04.12.2006)
Demokracie je skutečným základem komunistické a socialistické myšlenky (28.11.2006)
Usilujme o pochopení historie – bez předsudků a bez snah o její zneužívání (01.11.2006)
S komunisty se mluví. (18.10.2006)
Nepodpořil jsem Stranu zelených, ale kauzu, kterou zastupuje (12.08.2006)
Sejdeme se u fontány? (30.04.2006)
Lucii k MDŽ (08.03.2006)
Úvaha o vývoji ľudskej spoločnosti (05.03.2006)
Sociální demokracie (02.03.2006)
Dopis delegátům XXI. sjezdu KSČ (25.02.2006)
Co je levice? (07.02.2006)
Potenciálně nejnebezpečnější fáze imperialismu (15.01.2006)
Příčiny neúspěchu sovětského modelu socialismu v ČSSR (05.01.2006)
Předmluva k českému vydání „Zásad komunismu“ (15.12.2005)
Antikomunismus podle Marxe? (14.12.2005)
K pojmu levice dnes (07.12.2005)
Jedna ruka netleská… (28.11.2005)
Nejistý triumf demokratického kapitalismu (15.11.2005)
Volný čas jako ekonomická kategorie (13.11.2005)
Marx není zcela mrtev (06.11.2005)
Pojem socialismu a historická zkušenost (06.11.2005)
Proč je dnes pro nás důležitý Spinoza (06.11.2005)
Tři variace pro Horní Jiřetín a Černice (27.10.2005)
Pohřeb odborové demokracie? (25.10.2005)
Návrat Karla Marxe (16.10.2005)
K otázkám české levice (15.10.2005)
Kuba proti blokádě (13.10.2005)
Smrť politiky a budúcnosť verejnosti (2) (12.10.2005)
Trika a triky proti přirozenosti (05.10.2005)
Smrť politiky a budúcnosť verejnosti (1) (04.10.2005)
Konec klidných časů (26.05.2005)
Zarazilo nás vzývání Stalina a Kim Čong-ila (26.04.2005)
Úvaha (trochu hravá) o svobodě a levici (13.04.2005)
Konference Levicového klubu (17.02.2005)
Víra v pokrok je bláznivá (15.02.2005)
Deset knih českého levičáka (15.02.2005)
Zelená na levačku aneb Proč nemohu být „novodemokratem“ (04.02.2004)
Levicová politika pro 21. století? (30.11.2003)
Politika levice ve věku přechodu (31.05.2002)
Jak Lenin udělal z konkrétního obecné (23.01.2002)
Revoluce! (12.07.2001)

[Akt. známka (jako ve škole): 0 / Počet hlasů: 0] 1 2 3 4 5

Celý článek | Autor: Immanuel Wallerstein | Počet komentářů: 7 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek

červené návěští   Hlavní zprávy červený nadpis

zelené návěští   Novinky zelený nadpis
16.04.2018: Letní univerzita Evropské levice 2018
Letní univerzita EL se koná ve dnech 11. aľ 15. července 2018 ve Vídni pod mottem "Dialog pro pokrok v Evropě. 200 let od narození Karla Marxe, 100 let od konce 1. světové války. Bliľąí informace o účastnickém poplatku a registrační formulář jsou k dispozici na stránkách Evropské levice.

16.06.2017: Opět útoky spamovacích robotů
Doąlo k opakovaným útokům robotů sázejících do komentářů texty s podivnými "inzeráty" (podle vąech známek činskými). Jen poslední dvě dávky představovaly více neľ 200 těchto pseudokomentářů, které maľeme.

16.06.2017: Někdo/něco zde krade ľ a ą?
V uplynulých dnech doąlo k technické závadě, v jejímľ důsledku se "beze stop" z některých článků (ale i z větąiny komentářů) ztratila vąechna písmena "ľ" a "ą" (nebo jenom jejich část). Za závadu se omlouváme a na jejím odstranění pracujeme (zatím pátráním po příčině).

09.05.2017: Pietní akt na Oląanech
Jako kaľdoročně, i letos poloľila 9. 5. v 9 hodin delegace zástupců CV SDS a výboru praľské organizace SDS květiny k památníku padlých rudoarmějců na oląanském hřbitově. Při té přileľitosti jsme pietně vzpomněli i padlých daląích armád (včetně československé), kteří jsou na Oląanech uloľeni.

červené návěští   Anketa červený nadpis
V současnosti rozvířil hladinu návrh přijmout do ČR 50 syrských válečných sirotků. Co si o něm myslíte?

V Sýrii ani ľádní váleční sirotci nejsou.
223 (223 hl.)
Nebrat! Jeątě by nás podřezávali.
222 (222 hl.)
Konečně někdo uvaľující lidsky.
163 (163 hl.)
A» se kaľdý stará o sebe, nic nám do nich není.
163 (163 hl.)
Je to sice politikum, ale krok správným směrem.
143 (143 hl.)
Raději bychom měli zvýąit svou ostudně nízkou rozvojovou pomoc.
171 (171 hl.)
Prohnilý humanismus !!
132 (132 hl.)

Celkem hlasovalo: 1217


zelené návěští   Vyhledávání zelený nadpis


na nových stránkách

Rozšířené vyhledávání
Tématické skupiny
Seznam autorů


Google

web
sds.cz
blisty.cz
bbc.co.uk

zelené návěští   Vaąe komentáře zelený nadpis
[15.05.2018 19:15:23]
josef mikovec
Bohumír ©meral - Mučedník ztracených a vysněných příleľitostí http://www.novarepublika.cz/2018/0 5/frantisek-ferdinand-s ...

[15.05.2018 18:54:53]
josef mikovec
Zde jest zkuąební kámen, na němľ se dokáľe, zdali jsme opravdu v dost zralí, dost socialističtí, abychom opravdu stali se v Rako ...

[21.03.2018 17:10:12]
n
Snad se něco doví,!

[19.11.2016 10:28:45]
l&s
Doplnění k Peroutkovi - Zemanův projev byl míněn dobře, bohuľel se v něm dopustil dehonestujícího přeąlapu, kdyľ prohlásil, ľe Per ...

[27.02.2016 10:01:56]
l&s
Článek pana Bělohradského není k dispozici, tak jen pár postřehů k této stati. Paní Neudorflová sice správně píše, že je chyba, k ...

[28.10.2015 09:08:14]
-ik
Dobrý den pane ©lemendo! To, co jste napsal, je konstatování stavu. A co navrhujete jako pokus o naznačení cesty? Já mysl ...

[04.09.2015 14:20:12]
n
Samozřejmě, ľe jiľ těąím na shromáľdění, jako posledně na Václaváku. Doufám, ľe nebude chybět pán ©afr, kterého tímto srdečně zvu. ...

[13.08.2015 13:11:01]
n
SDS leží v žaludku tomu zoufalému tapetáři, takže je moc známá a okolí se musí postarat o její prosazení. Prohra s US a tím i se s ...

[13.08.2015 01:44:03]
-ik
Jestli že se mi zdá, že militantní skupiny dosahují lepších výsledků, měl byc se podívat na sebe, zda nepracuji špatně. Oni mohou ...

[08.06.2015 21:05:37]
-ik
"význam evropské levice pro vývoj ve světě a její podíl na jeho spoluutváření (globalizace, přenos zkušeností z jiných čá ...

[25.05.2015 14:58:27]
n
Lidstvo v rozvinutých zemích a tím myslím i naąi zemi, jiľ dosáhli hranic daląího materiálního pokroku a jeho daląí zvyąování je n ...

[25.05.2015 08:21:23]
l&s
"Proč se myšlenka lidové fronty boje proti fašismu prosadila v našem hnutí, až když bylo fakticky pozdě? Bylo vůbec možné, ab ...

[13.05.2015 09:45:10]
Milan Neubert
-iku, napsal jste víc věcí, s řadou souhlasím. Jednu námitku ale mám: dospěli jsme k závěru, že virtuální diskuse na webu nebo na ...

[10.05.2015 23:25:51]
-ik
Mám pocit, pane Neuberte, že jste se o kontakt s lidmi ani moc nesnažil. Diskuse na stránkách SDS je nulová. A i v minulosti jst ...

[06.05.2015 10:38:48]
n
Vítám tapetáře. Čest tvoji práci. Podle množství zbytečné práce opravdu stojíš ...


Teze programu SDS
Teze programu SDS

Tyto stránky byly vytvořen prostřednictvím redakčního systému phpRS.